Zemepanské mestečká Svätý Jur a Pezinok v stredoveku

Svätý Jur

        V 14. storočí sa Svätý Jur vyvíjal ako zemepanské mestečko, ktoré malo vlastnú samosprávu. V roku 1383 sa spomína Svätý Jur ako mesto (civitas) s richtárom (judex) a prísažnými (jurati). Predstavitelia samosprávy úzko spolupracovali s grófmi, či ich úradníkmi. Práva a povinnosti Svätojurčanov sa delili v zásade na tri okruhy: samosprávu, vinohradnícke právo a na práva a povinnosti obyvateľov. Samosprávu predstavoval richtár a mestská rada, zložená z prísažných. Predstaviteľov samosprávy volili všetci plnoprávni obyvatelia Svätého Jura. Voľba sa konala na sv. Juraja (24. apríla) v prítomnosti grófovho zástupcu. Richtár a rada mali právo samostatne riešiť všetky civilné aj trestné záležitosti. Na komplikované prípady sa zvolával osobitný súd zo zástupcov susedných miest spoločne so svätojurskými a pezinskými grófmi, ktorí spolu vyniesli záväzný rozsudok.

        Obyvatelia Svätého Jura, vrátane žien, mohli voľne disponovať so svojím hnuteľným a nehnuteľným majetkom. Grófom patrila len odúmrť, teda majetok zomrelého obyvateľa, ktorý nemal žiadneho dediča. Svoj nehnuteľný majetok mohli obyvatelia slobodne predať po zaplatení stanoveného poplatku grófom. Ďalším právom z tohto okruhu bolo právo slobodného sťahovania. Okrem práv mali obyvatelia aj povinnosti voči svojim zemepánom – grófom zo Svätého Jura a Pezinka. Grófi rešpektovali samosprávu mesta, ochraňovali svojich poddaných a zasadili sa o udelenie viacerých výsad mestečku. Na druhej strane bola neslobodná časť obyvateľstva povinná odpracovať na panských majetkoch určitý počet dní a platiť poplatky za užívanie pôdy grófom. Dôležitým pilierom pre rozvoj Svätého Jura, a s ním spojeného vinohradníctva, bolo najmä právo trhu, ktoré sa spomína už v roku 1209. V spojitosti s obchodovaním svätojurských mešťanov to bolo oslobodenie od platenia poplatkov za osoby a tovar v celej krajine, na suchej zemi i na vode, udelené kráľom Ľudovítom II. Jagelovským v roku 1525.

        O vzhľade mestečka nemáme veľa správ, no v listine o jeho deľbe z roku 1412 sa zachoval pomerne konkrétny obraz o topografii Svätého Jura. Spolu mal 6 ulíc, 4 boli dvojradové a 2 ulice mali len jeden rad domov. Tri z nich poniže kostola z pezinskej strany boli orientované východo-západným smerom.                                                                                                                

        Jeden rad domov sa nachádzal v strede mestečka na dnešnej Prostrednej ulici, ktorá rozdeľovala mestečko na dve polovice. Na strane bližšie k Pezinku, v strede mestečka, stáli dve stajne (jedna z nich bola kamenná). Táto časť (smerom k Pezinku) okrem spomínaných stajní pripadla synom grófa Tomáša VI. Ďalšie tri rady domov boli z bratislavskej strany. Na nich sa nachádzali tri kúrie zvané Peregwduar, teda perecký dvor (dom) – jedna grófa Petra staršieho, druhá grófa Tomáša V. a tretia Tomáša VI. Táto druhá časť Svätého Jura bližšie k Bratislave pripadla grófovi Petrovi staršiemu a jeho synom.

Západný rad domov (12 usadlostí) povyše Kostola sv. Juraja (ide teda o Neštich – dnešnú časť Svätého Jura) s veľkou kúriou (curia magna) pripadol synom Tomáša VI. a napokon ďalší rad domov (14 usadlostí), ktorý stál oproti, bol pridelený grófovi Petrovi a jeho synom. Táto ulica sa volala Neštichská (platea Newstifft). 

Hoci sa neuvádza celkový počet domov vo Svätom Jure, je ho možné aspoň približne odvodiť z vyššie spomenutých informácií. Z počtu domov za kostolom (26) môžeme usúdiť, že v mestečku mohlo stáť okolo 120 domov. Ak zvolíme daný koeficient 6 až 7 osôb na dom (usadlosť) priliehajúci na mestské sídla, tak vychádza, že v mestečku žilo 720 až 840 obyvateľov.

V rámci mestečka sa spomínajú, napríklad, domy mäsiara. Okrem nich sa nachádzal na južnej strane Svätého Jura kúpeľ. Ten sa nachádzal poniže mlyna, ktorý sa volal „Zlatý“ (Aranyas). Miestnou dominantou bol bezvežový kostol s patrocíniom sv. Juraja, nachádzajúci sa na malom návrší nad severnou časťou mestečka. Do dnešných čias sa zachovala ďalšia cirkevná stavba zo stredoveku, ktorou je gotická Kaplnka Nanebovzatia Panny Márie, postavená v polovici 15. storočia. Nachádza sa západne od mestečka Svätý Jur pri ceste do Bratislavy. Na začiatku 16. storočia sa spomína hostinec v dome kaplána Juraja Perbinga, ktorý spravoval oltár sv. Kataríny. Z obdobia medzi rokmi 1514 – 1518 pochádzajú aj strohé zmienky o mestských úradníkoch. V tom čase bol vo Svätom Jure učiteľom Pernheimer, ktorý zastával aj funkciu mešťanostu. Zvonárom a zároveň mestským pisárom bol Ján Pauer.

        Zaujímavé sú pre nás aj názvy viníc (vinohradníckych honov) v extraviláne Svätého Jura, ktoré boli rovnako predmetom deľby medzi svätojurskými grófmi. Sú to napr. Cholmansach (Kolmannsatz = Bujačky), Totenman (Tötman), Artolf, Gnozenpalk, Gefengal (Gefangel, Fangl = Skalnice), Chrumpbeygarten (Krummweingart = Krivé – vinice rodiny Krumm) a Graspaenth. Vinice Artalf a Tentulman (Tötman) sa spomínajú aj v roku 1383. V roku 1407 sa uvádzajú vinice Lang weingarten (Langweingarten = Dlhé) a perkch (?Bergrechtl = Perecké), ktoré predal gróf Peter II. pánovi Albrechtovi z Abstu.

        Okrem viníc sa v extraviláne nachádzala napr. šafranová záhrada patriaca grófovi Eberhardovi a rybníky pri hraniciach s Vajnormi v dnešnom Panónskom háji. Tie po roku 1513 zriadili grófom Bratislavčania za urovnanie sporov a za rešpektovanie privilégií pri užívaní viníc na grófskych majetkoch v Devíne, Rači, Svätom Jure a Pezinku. Dnešný rybník v Panónskom háji bol napustený v roku 1949 na mieste starého rybníka zriadeného Bratislavčanmi po roku 1513. Starý rybník (na mape z polovice 17. storočia s označením Teicht – rybník) bol napájaný Rakovým potokom, ktorý tvoril juhozápadnú hranicu chotára Svätého Jura. Panónsky háj tvoria dnes najmä riedko zoskupené prastaré duby letné. Pri niektorých exemplároch sa ich vek odhaduje aj na viac ako 500 rokov. Za Panónskym hájom smerom k Čiernej Vode sa nachádzala v stredoveku osada Dvorník (Zeuleus), ktorá zanikla na prelome 12. až 13. storočia. Jej územie sa rozprestieralo na výmere dvoch popluží. Tie dnes tvoria juhozápadný výbežok svätojurského chotára. Juhovýchodnú hranicu tvoril mokraďový les Šúr (silva Saar/Schor Wald) so slatinno–jelšovým až močiarno–vŕbovým porastom. Na severnej strane, nad pásmom vinohradov, sa zachoval dubový les spolu s lipami, ktorý vo vyšších polohách (od 200 m n. m.) prechádza do dubovo–hrabového lesa. Najvyššie a najchladnejšie polohy (od 375 m n. m.) sú pokryté bukovými lesmi.

        Do Šúru vtekali aj všetky potoky z vrcholov Malých Karpát v rámci chotára Svätého Jura, ktorý bol ďalej odvodňovaný potokom Čierna voda, vlievajúcim sa do Malého Dunaja. Riečnu sieť v rámci chotára mesta Svätý Jur tvorili (od západu) Rakový potok I (Javorník), Fanglovský potok, Fofovský potok, Jurský (Starý potok pretekajúci cez Svätý Jur), Rakový potok II. a ústie potoka Blatina (fluvium Bistric) v Šúri.

        Cestnú sieť môžeme čiastočne zrekonštruovať na základe spomenutej mapy chotára Svätého Jura z polovice 17. storočia a zo zlomkov prameňov. Hlavná trasa viedla z Rače popri Kaplnke Nanebovzatia Panny Márie smerom k Pezinku a ohraničovala z južnej strany stredoveké mestečko Svätý Jur. Z tejto cesty (viam magnam, qua itur de sancto Georgio in Bozin; neskorší názov – „Hradská cesta“) viedli v rámci svätojurského chotára dve bočné cesty. Prvá ešte pred Svätým Jurom odbočovala smerom na juh niekoľko desiatok metrov pred Kaplnkou Nanebovzatia Panny Márie a prechádzala popri Panónskom háji smerom do dnešnej Ivanky pri Dunaji. Dnes sa trasa tejto cesty dá stotožniť s náučným chodníkom prechádzajúcim cez Panónsky háj. Druhá sa odpájala východne od mestečka v mieste, kde Jurský potok pretínal cestu vedúcu do Pezinka. Cesta obkolesovala Šúr z východnej strany a ďalej viedla smerom k dedine Aysgrub (neskorší Chorvátsky Grob). Poza Šúrsky les prechádzala ďalšia cesta od Vajnôr do Viničného, tzv. Vajnorská cesta (Waynauer weeg/Land Strass). Trasu stredovekej Vajnorskej cesty dnes kopíruje cesta z Vajnôr, prechádzajúca cez Čiernu Vodu do Chorvátskeho Grobu.

        Mestským erbom, ktorý je doložený ku koncu 16. storočia (zachovaný odtlačok pečate z roku 1578 a 1599), bol sv. Juraj na koni bojujúci s drakom s pozdvihnutým mečom. Postava svätca je orientovaná smerom doprava. Podľa Jozefa Nováka však prvé pečatidlo muselo vzniknúť najneskôr v 14. storočí, po premene osady na mestečko. Zvláštne je aj stvárnenie sv. Juraja, ktorý sa zvykol zobrazovať s kopijou, ktorou prebodával draka a nie s mečom. Je pravdepodobné, že v stredoveku bola atribútom kopija, no v 16. storočí počas reformácie bol erb pozmenený. Dokazuje to aj listina uhorského kráľa Ferdinanda III. z roku 1647, ktorou povýšil Svätý Jur na slobodné kráľovské mesto, pretože súčasne mu udelil právo používať červený vosk a „dávnejšie používaný symbol“ (sv. Juraja s kopijou) potvrdil ako erb mesta.

Pezinok

         Pezinok, rovnako ako susedný Svätý Jur, mal už v druhej polovici 14. storočia vyvinutú samosprávu. Na čele bol richtár a spravidla šesťčlenná rada. Mešťania mali rovnaké práva ako vo Svätom Jure – všetci plnoprávni obyvatelia Pezinka volili svojho richtára a prísažných (24. apríla). Richtár a rada mali právo samostatne riešiť všetky civilné aj trestné záležitosti. Na komplikované prípady sa zvolával osobitný súd zo zástupcov susedných miest a grófov, ktorí spoločne vyniesli záväzný rozsudok.

         Obyvatelia Pezinka, vrátane žien, mohli voľne disponovať svojim hnuteľným a nehnuteľným majetkom. Grófom patrila len odúmrť, teda majetok zomrelého obyvateľa, ktorý nemal žiadneho dediča. Svoj nehnuteľný majetok mohli obyvatelia slobodne predať, po zaplatení stanoveného poplatku grófom.

         V roku 1376 získali Pezinčania právo konať týždenné trhy a tým bol Pezinok povýšený na úroveň zemepanského mestečka. Iniciátormi udelenia trhových výsad boli pezinskí grófi Ján a Mikuláš, ktorí sa snažili o to, aby sa obchodné aktivity realizovali na ich rezidenčnom majetku. Takmer o storočie neskôr, už v roku 1466 získali Pezinčania právo konať dva výročné trhy.

         Najviac informácii o meste máme z jeho rozdelenia medzi pezinskými grófmi na začiatku 15. storočia. K samotnému rozdeleniu Pezinka s majetkami došlo v roku 1412 a neskôr v roku 1425 ako výsledok sporu medzi pezinskými grófmi Jurajom II. a jeho bratom Mikulášom II. Gróf Juraj sa sťažoval u krajinského sudcu Mateja z Pavloviec nad Uhom na svojho brata grófa Mikuláša a žiadal od neho rozdelenie hradu i mestečka Pezinok a k nemu patriacich rodových majetkov, ktoré Mikuláš svojvoľne využíval sám. Mikuláš protestoval a vyhlásil, že súhlasí s deľbou vtedy, ak Juraj pristúpi na deľbu majetkov, nadobudnutých kúpou alebo zálohovaním, ktoré zasa využíval iba on. Krajinský sudca po predložení dokladov vyhovel žiadosti grófa Juraja a ďalej sa pristúpilo k pragmatickému riešeniu: majetky Pezinského panstva, samotné mestečko a hrad si medzi sebou rozdelili bratia a v oboch častiach Pezinka bola ustanovená samospráva. Táto druhá deľba sa konala v roku 1425, no ani jej výsledok, ani ďalšie neskoršie snahy rozdeliť si majetok, neuspokojili majetkové ambície oboch aktérov. Ukončil ich až syn Mikuláša II., Juraj III., ktorý sa v roku 1429 vzdal niektorých majetkov v prospech potomkov svojho strýka Juraja II. († 30. januára 1426). Tieto delenia sú vzácne kvôli podrobnejším opisom majetkov. Z listiny o preskúmaní majetkov Pezinského panstva z roku 1424 sa dozvedáme, že v Pezinku bolo 317 poddanských usadlostí a v okolitých dedinách zhruba 20 až 50 usadlostí. Správa Pezinka, ktorá bola na základe dohody z roku 1424 rozdelená na dve časti, bola v rukách nemeckých mešťanov. V roku 1515 bol v časti grófa Wolfganga richtárom Pavol Habel a v časti jeho brata grófa Františka Tomáš Schuster. Zakrátko sa však správa Pezinka zjednotila, v roku 1516 sa spomína už iba jeden richtár Tomáš Schuster a v roku 1535 Mikuláš Schmidt.

         Pôdorys stredovekého mestečka a jeho topografiu môžeme rekonštruovať na základe dvoch listín o deľbách majetkov grófov z roku 1412 a 1425 a z registra desiatkového vína z roku 1437. V prvej listine Bratislavská kapitula informovala kráľa Žigmunda Luxemburského o ohodnotení dedičných majetkov bratov Mikuláša a Juraja II., druhá je už konkrétnym svedectvom o ich rozdelení. V listinách sa spomínajú tieto ulice: Hradná alebo Trhová (Varucza sive Vasarucza; Marckgossen), Garbiarska (Platea cerdonum, Lederergossen) a Záhradná (Kertwtcza, Pamgorthen). V registri desiatkového vína sa okrem týchto uvádzajú: Hrnčiarska ulica (Hoffnergossen), Uhorská ulica (Vngergossen), Pekárska ulica (Peckengossen), Bodenzeil (Podenczayl), Frauenberg (Wraberg) a Vorberg (Worbergergossen). Pekárska, Záhradná, Hrnčiarska ulica, Bodenzeil a Frauenberg sú totožné s ulicami na mape intravilánu mesta z roku 1785. Uhorská ulica tvorila iba hornú časť rovnomennej ulice z roku 1785. Hradná (Trhová) ulica sa kryla s Veľkou ulicou (Platea magna).

         Na hornom rohu Garbiarskej ulice sa nachádzal Perghaus (totožný s neskorším krušičovským domom). Dominantou Pezinka bol bezvežový gotický Kostol Panny Márie s hrobkou a cintorínom. Ďalej sa spomína špitál s Kaplnkou Svätého Ducha, pri ktorej sa tiež pochovávalo, domy kaplánov a správcu spomenutého špitálu, dom zvonára, škola a kúpele nachádzajúce sa neďaleko mlynov v severnej časti mestečka. Špitál Svätého Ducha sa nachádzal na rohu dnešnej Holubyho a Moyzesovej ulice (v 18. stor. Špitálska ulica). V Pezinku boli celkovo 4 vodné mlyny, z toho 3 mali dvojité kolá (duplices rotas) a všetky sa nachádzali v severnej časti mestečka blízko osady Cajla. Jeden z mlynov patril v 14. storočí majstrovi Leónovi.

         V roku 1481 sa v Pezinku spomína Bratstvo Božieho tela, ktoré sa staralo o chorých a nevládnych. Jeho existencia je však doložená už v druhej polovici 14. storočia. Členmi pezinského bratstva boli miestni bohatí mešťania, ale aj pezinský farár. Ich povinnosťou bolo finančne prispievať na udržiavanie kostola, oltárov, školy a špitála.

         V roku 1437 sa v Pezinku uvádza 21 remeselníkov. Boli to obuvníci, krajčíri, mäsiari, debnári, kováči, zámočníci a pod. Z registra sa nepriamo dozvedáme, že už v druhej polovici 15. storočia tu bol obuvnícky cech, pretože predstavitelia tohto remesla zo Svätého Jura a Pezinka sa odvolávajú na existenciu svojej cechovej organizácie už z roku 1469 a v roku 1492 prebrali od nich štatút majstri z Podunajských Biskupíc.

         V rámci extravilánu mestečka sú v prameňoch uvedené vinice (vinohradnícke hony) – najstarší známy názov vinice je Lyetin (r. 1345). Okrem viníc sú v prameňoch spomenuté ovocné stromy - hrušky, kapustná záhrada grófa Sebeša II. na majetku Sumberg, kde sa nachádzal ďalší z vodných mlynov. Najviac informácií o prírodnom prostredí Pezinka v stredoveku sa dozvedáme z metačných listín Pezinka z rokov 1216 a 1256. Obe metácie sú takmer zhodné, pričom mladšia uvádza viac podrobností. V oboch listinách sa spomína päť vodných tokov nachádzajúcich sa v chotári Pezinka:

1. potok Zlošä (rivulus Zolose) – neznámy potok

2. potok Hliník (fluvium Hylynuc) – Myslenický potok

3. potok Bystrica (fluvium Bistric/Nyrpataka) – potok Blatina (bav. Saulak = miesto, kde sa svine váľajú)

4. potok Lúčnica (fluvium Luchync) – Trniansky potok

5. potok Suchá (fluvium Succa) – časť Viničnianskeho kanálu

Okrem potokov sa spomínajú lesy a háje. Jedným z nich bol lipový háj (nemus, quod dicitur Lipounuc), ktorý sa nachádzal severne od Viničného. Druhý háj zrejme tvorili duby letné (nemus, ubi est meta sub arbore ylicis) a nachádzal sa približne v oblasti Grinavského jazera.

          O cestnej sieti v chotári Pezinka sa metačné listiny zmieňujú stroho. V severnej časti chotára Pezinka viedla cesta smerujúca na severozápad do Perneku (via Misle) a cesta smerujúca na západ do Jabloňového (via Jablan). Ďalšia spomenutá cesta tvorila hranicu medzi chotárom Pezinka a chotárom baníckej osady Myr/Nir. Bližšie je opísaná v listine týkajúcej sa rozdelenia spomenutej baníckej osady z roku 1343. Cesta viedla od Grinavského potoka krížom cez les smerom k Sumbergu a potoku Blatina. Podľa spomenutej listiny bola veľmi stará a z tohto dôvodu v určitých častiach aj zarastená. Popri nej sa nachádzalo niekoľko hraničných medzníkov, vytvorených zo zeme a krížov vysekaných do kmeňov stromov. Cesta ústila pri kapustnej záhrade grófa Sebeša II. na majetku Sumberg. Čiastočne sa o cestách dozvedáme z listiny o ohraničení kráľovských majetkov s územiami patriacimi grófom z roku 1429. Táto listina sa zameriava na oblasť medzi Pezinkom, Veľkým Bielom a Viničným. Dokument udáva, že z Pezinka viedla smerom na juh cesta do Veľkého Bielu so všeobecným pomenovaním verejná cesta (via publica). Rovnobežná s predošlou trasou (viac na severovýchod) bola situovaná cesta smerujúca k dedine Viničné, ktorá prechádzala ďalej cez ostružinové kriaky (via versus partem orientalem inter rubeta). Z miesta, kde sa nachádzali kriaky (južne od Viničného), viedla poľná cesta a ďalšia väčšia cesta, ktorá prichádzala zo Senca (via publica de dicta Sempcz). Dnes je však veľmi náročné určiť, o ktoré cesty, či trasy ciest, išlo.

         Začiatok diplomatickej produkcie mestečka Pezinok treba predpokladať už v polovici 15. storočia. Do tohto obdobia sa hlási najstaršie známe gotické pečatidlo. Pečatidlo zobrazuje v strede korunovanú Pannu Máriu obkolesenú svätožiarou, ktorá stojí nad zemou na polmesiaci. Kruhopis je vyrytý v gotickej minuskule: S(igillum) des marchtes zu Posing. Zobrazenie Panny Márie jednoznačne potvrdzuje, že pečatidlo symbolizuje patrocínium pezinského farského kostola. Jozef Novák predpokladá, že muselo existovať aj staršie pečatidlo z polovice 14. storočia, ktoré malo v strede poľa ten istý znak, avšak jeho kruhopis bol vyrytý v latinčine v gotickej majuskule.

Pramene a literatúra:

Magyar Országos Levéltár Budapest, Diplomatikai levéltár (Maďarský krajinský archív, Zbierka stredovekých listín).

Ministerstvo vnútra SR, Archív mesta Bratislavy, Zbierka stredovekých listín.

KNAUZ, N (ed.):. Bazini várkápolna és a csukárdi és szentgyörgyi templomok. In Magyar Sion, roč. 3, 1865, s. 708-715.

Az első Katonai felmérés (1782 – 1785) – (Prvé vojenské mapovanie Uhorska). Arcanum DVD disk, 2004.

ŠMILAUER, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava : Státní tiskárna v Praze, 1932.

SEDLÁK, V.: Príspevok k architektúre stredovekých hradov na západnom Slovensku. In Monumentorum tutela. Ochrana pamiatok 4. Bratislava 1967 – 1968, s. 445-453.

LUKNIŠ, M.: Geografia krajiny Jura pri Bratislave. Bratislava 1977.

GRÓFOVÁ, M.: Prírodné prostredie Sv. Jura a jeho bezprostredného okolia v 13. – 14. storočí. In Zo starších dejín Svätého Jura. Z. Štefániková (ed.). Svätý Jur 2010.

NOVÁK, J.: Pečate miest a obcí na Slovensku II. Bratislava 2008.

WITTGRÚBER, P.: Bratstvo Božieho tela. In Pezinčan, 2003, č. 4, s. 6.

DUBOVSKÝ, J.M. – ŽUDEL, J. (ed.): Dejiny Pezinka. Bratislava 1982.

TURCSÁNY, J. (ed.):  Svätý Jur 1209 – 2009 : Dejiny písané vínom. Svätý Jur 2009.

Autor: Daniel Gahér
Zdroj: Historika 1/2012