Pavel Pukančík v službách Royal Air Force

Pavel Jozef Pukančík sa narodil 20. januára 1920 v Pezinku. Po pezinskej meštianke nastúpil na bezplatnú lesnícku prax, aby mohol pokračovať v štúdiu na lesníckej škole. Nie ideálne rodinné zázemie a ťažkosti s nájdením si práce po roku 1939 prispeli k tomu, že sa rozhodol nasledovať hlásenie parížskeho rozhlasu a pripojiť sa k československému zahraničnému vojsku, ktoré sa v tom čase formovalo vo Francúzsku. Rodičom svoje plány zatajil, na rozlúčku im nechal len list. V noci 30. apríla 1940 odišiel z domu. Na cestu si zbalil bochník chleba, kúsok slaniny, náhradnú čistú košeľu, jeden pár ponožiek a 100 korún. Hodinu pred polnocou sa stretol s kamarátom Adolfom Ragasom a spoločne sa vybrali k neďalekým maďarským hraniciam.

V Budapešti vyhľadali francúzsky konzulát. Práve tam sa Pavel zoznámil s o dva roky mladším Ottom Smikom (*20.1.1922 – † 28.11.1944). Vtedy ešte nemohol tušiť, že pred ním stojí budúce letecké eso Royal Air Force. Smikova neobyčajne úspešná kariéra skončila predčasne po 263 operačných bojových letoch. Krátko pred smrťou ho menovali do funkcie veliteľa britskej 127. stíhacej perute. O 15 dní neskôr ho nemecké protilietadlové delostrelectvo zostrelilo pri útoku na železničné zoradisko v Zwolle. Napriek nízkemu veku sa stal najúspešnejším slovenským pilotom v RAF. Zostrelil 10 nepriateľských lietadiel, ďalšie 2 pravdepodobne, 3 stroje poškodil a zničil tiež 3 bezpilotné strely V-1.

Pukančíkova cesta v Budapešti neskončila. S Ragasom pokračovali do Juhoslávie, prešli Thessaloniki, Istanbul, Ankaru, Haleb a Bejrút, kde sa nalodili na loď Mariette Pacha. Tá ich 1. júna 1940 doviezla do Marseille. Vo výcvikovom tábore v juhofrancúzskom meste Agde sa Pukančík prihlásil k letectvu. V tom čase však bola porážka Francúzska neodvratná a na výcvik nebol čas. Československá exilová vláda preto naplánovala evakuáciu jednotiek do Veľkej Británie. Francúzska strana súhlasila a všetky československé jednotky dostali rozkaz na odchod z frontu. Počas evakuácie sa Pavel zoznámil s Modranom Imrichom Kormanovičom. Spoločný osud i službu v 311. čs. bombardovacej peruti RAF zdieľali do 3. marca 1942, kedy sa Imrich nevrátil z náletu na závody Renault na parížskom predmestí.

Po príchode do Anglicka, po krátkom pobyte v stanovom tábore Cholmondeley Park, bol Pavel s ďalšími príslušníkmi čs. zahraničného letectva poslaný do Cosfordu, kde ho 24. júla 1940 prijali do Royal Air Force v hodnosti Aircraftman 2^nd Class (vojak nováčik). V tom čase sa už postupne formovali jednotlivé čs. perute RAF. Medzi zakladajúcimi členmi 312. stíhacej perute boli aj AC 2 Pavel Pukančík a AC 2 Imrich Kormanovič. 18. júla 1941 začal Pukančík výcvik palubného strelca, počas ktorého absolvoval svoj prvý let v živote. Po výcviku bol 16. augusta 1941 povýšený na seržanta vo funkcii Air Gunner (palubný strelec) a premiestnený k 311. čs. bombardovacej peruti.

Pukančík lietal na strojoch Vickers Wellington, väčšinou na pozícii zadného strelca. Absolvoval niekoľko operačných letov, ktorých úlohou bolo bombardovanie strategických cieľov v okupovanom Francúzsku či Nemecku. V apríli 1942 preradili 311. peruť od bombardovacieho k pobrežnému veliteľstvu RAF. Tu sa stáva pevnou súčasťou posádky S/Ldr Josefa Stránskeho (*10.12.1914 – † 21.6.1944). Po premiestnení „tristojedenástky“ na základňu v Talbenny sa zúčastnil svojho posledného bombardovacieho náletu, ktorého cieľom boli Brémy. Nad cieľovým priestorom im flak zasiahol pravý motor, ktorý začal horieť. Pilot ho dokázal strmhlavým letom uhasiť a šťastne sa vrátil s poškodeným lietadlom a nezranenou posádkou späť.

V rámci protiponorkovej hliadky sa im podarilo úspešne zaútočiť na ponorku „U 106“ pod velením Hermanna Rascha, ktorú ťažko poškodili. Za túto akciu bol Sgt. Pukančík vyznamenaný už druhým  Čs. vojnovým krížom 1939 s touto citáciou: „V dobe od 27.7.1942 do 15.10.1942 vykonal ďalších 13 úspešných operačných letov v bitke o Atlantik. Dňa 27.7.1942 bol nepriamo zúčastnený na poškodení nepriateľskej ponorky. Pri všetkých týchto bojových akciách preukázal odvahu a statočnosť.“

Takmer osudnou sa mu stala jeho v poradí 33. protiponorková hliadka, počas ktorej ich Wellington napadli štyri Junkersy Ju 88C. Vďaka perfektnej súhre posádky sa im podarilo vyviaznuť a odolať 24 útokom. Mohli sa tiež pochváliť zničením jedného Junkersa a poškodením ďalších dvoch strojov. „V mrakoch sme sedeli všetci ako zarezaní. Nebolo nám vôbec do reči. Pilot sa rad radom spytoval: „Telegrafista, zdravý? Navigátor, zdravý? Zadný strelec, zdravý?“ To viete, že sme sa tešili, že nám to takto prešlo. Nepovedal by som všetko, ak by som sa nepriznal, že som tri týždne nemal pokojný spánok... po tom prvom krste som sa v noci prebúdzal mokrý ako myš, na čele sa mi perlil studený pot.“

Po absolvovaní 55. operačného letu s celkovým náletom 604 hodín a 31 minút Pavel Pukančík ukončil operačný turnus. Na operačný odpočinok smeruje v júni 1943 k 1487 Target Towing Flight, kde mal stráviť nasledujúci polrok. V auguste sa oženil s Margaret Parsley a v septembri nasledujúceho roku sa im narodilo jediné dieťa Jana Margareth. 1. marca 1944 ho povýšili do hodnosti Warrant officer (štábny rotmajster letectva) a v júli 1944 absolvoval výcvik na palubného radiotelegrafistu. Po tomto zvýšení kvalifikácie sa W/O Pukančík opäť stáva členom 311. perute na základni Tain. Následne ho v auguste 1945 prevelili k Čs. depotu do Cosfordu k demobilizácii, vzhľadom na jeho plány usadiť sa vo Veľkej Británii.

V roku 1946 odišiel aj s rodinou do Československa. Po ročnom pobyte v Pezinku ho manželka prehovorila na návrat do Veľkej Británie, no rodinné šťastie tu nenašiel a  v januári 1948 sa natrvalo vrátil domov, avšak bez manželky a dcéry, ktoré zostali v Anglicku. Na krátky čas mu do národnej správy zverili hostinec v Pezinku. Už zakrátko pocítil nepriazeň nového režimu. V roku 1949 ho degradovali zo štábneho rotmajstra letectva v zálohe do hodnosti vojak. Následne sa zamestnal ako závozník. Po provokácii agenta ŠTB s krycím menom „Laco“ ho zatkli a v roku 1955 po vykonštruovanom procese vedenom JUDr. Zdenkou Colotkovou, ho za „Hospodársku špionáž v prospech západného imperializmu a CIA“ odsúdili na 12 rokov. Zažil pražský Pankrác aj jáchymovské uránové bane - NVÚ Bytíz, kde bol väznený do roku 1960, kedy ho na základe amnestie prepustili.

V šesťdesiatych rokoch odmietol komunistickú rehabilitáciu, lebo ju považoval za ponižujúcu. Plnej rehabilitácie sa dočkal až po roku 1989, kedy ho povýšili do hodnosti podplukovníka letectva vo výslužbe a dostalo sa mu aj spoločenského uznania.

Pavel Pukančík zomrel náhle 9. marca 1992 v Bratislave. Je nositeľom dvoch Čs. vojnových krížov 1939, dvoch Čs. medailí za chrabrosť, Čs. medaile za zásluhy I. stupňa, Pamätnej medaile Čs. zahraničnej armády (štítky F, VB), britskej 39-45 Star, Air crew Europe Star (Atlantic clasp), Defence Medal a War Medal a nositeľom radu M.R. Štefánika III. triedy.

Aj jeho príbeh je súčasťou pripravovanej výstavy o západnom čs. odboji počas 2. svetovej vojny. Mestské múzeum v Pezinku ju svojim návštevníkom sprístupní v období umožňujúcom hromadné návštevy múzea.

Autor: Helena Gahérová
Zdroj: Pezinčan