(Ne)dopovedaný príbeh rodiny Dezsöfiovcov

Vo večerných hodinách 4. novembra 1938 prekvapila razia príslušníkov Hlinkovej gardy viaceré pezinské židovské rodiny. Boli medzi nimi aj bratia Richard a Jozef Dezsöfiovci, ktorí pokračujúc v otcových šľapajach, obchodovali s vínom. Počas razie Richardovi zabavili 1000 korún v hotovosti, vkladné knižky, šperky a iné cenné predmety, Jozefovi v jeho dome na Sládkovičovej ulici zobrali hotovosť 500 korún.

Richard býval s manželkou Margitou a matkou Annou v rodičovskom dome na dnešnej Moyzesovej ulici. Z jeho súrodencov zostali žiť v Pezinku ešte Margita s manželom Jakubom Grossom a Jozef s manželkou Hedvigou. Setra Tereza bývala s manželom Viktorom Beckom v Častej, Oľga sa vydala za Emila Grossa a odsťahovali sa do Serede a najmladšia Zlatka žila s manželom Ladislavom Földesom v Komárne.

Revízia Jozefovej a Richardovej živnosti v roku 1939 pravdepodobne priviedla mladšieho z bratov Jozefa k rozhodnutiu odísť do Anglicka, kam ho mala časom nasledovať aj jeho manželka Hedviga. V lete 1939 opustili Slovensko v rámci záchrannej akcie organizovanej Aronom Grünhutom Margita s manželom Jakubom a synmi Žigmundom a Fridrichom. Po vyčerpávajúcej plavbe našli nový domov v Haife.

Zvyšok rodiny, ktorý zostal na Slovensku, musel znášať zostrujúce sa opatrenia, ktoré ich obmedzovali v každodennom živote i podnikaní. Ich osud odkrývajú listy, ktoré adresovali svojim príbuzným v Haife. Dozvedáme sa z nich o ich predstavách a očakávaniach, aj to, ako vnímali udalosti, ktoré sa okolo nich odohrávali. V neposlednom rade tieto listy dokladajú silné rodinné putá a v kontexte nasledujúcich udalostí i tragický obraz nemilosrdnej doby a ideológie, ktoré bez zaváhania poslali na smrť starú vdovu, rodičov s deťmi, manželku plánujúcu vycestovanie za mužom, či mladú ženu túžiacu po láske i zvažujúcu odchod do cudziny...

Korešpondencia pochádza z rokov 1939 – 1940 a okrem iného sa z nej dozvedáme, že Dezsöfiovcom sa v týchto časoch v podnikaní nedarilo: „Richardovi sa v obchode moc nedarí – v dnešnej dobe nedostatku. Zatiaľ nič nezarobil, aj ja som len málo zarobila, keďže (Richard) málo prešoval. Tu je všetko, čo sa dá zohnať, veľmi drahé, mnohé veci vôbec nezoženieš.“ (1.12.1939)

Väčšinu listov písala Anna, ktorá v tom čase žila najmä z prenajímania izieb. Listy odhaľujú, ako veľmi jej chýbala dcéra s vnukmi, odrážajú starosti, ktoré o svojich najbližších a ich udomácnenie sa v cudzine mala, poukazujú i na osamelosť 67-ročnej ženy, ktorej deti sa zväčša z domova odsťahovali: „Čo ma najviac zaujíma, nepíšete ako sa má Žigo (vnuk Žigmund Gross). Ako mu svedčí klíma? Priberá? Urobíš lepšie, ak sa budeš viac starať o seba a to slabé dieťa, ako obsluhovať iných ľudí... Prečo sa Fritz (vnuk Fridrich Gross) učí za sklára? Bolo to jeho prianie? Nad čím uvažuje Žigo? Dajte ho na ľahký odbor. Prečo mi deti nepíšu? Neuveríš, akým plánom sa aj s tetou Lotti (Šarlota Jelínková) zaoberáme. Až bude pekne a budeme zdravé, prídeme vás navštíviť. Chcem sa presvedčiť, ako sa máte.“ (2.2.1940)  „Teší ma, že Žigo priberá... O mne sa nedá písať nič mimoriadne, cítim vek. Najskôr tá mimoriadne silná zima, u nás bolo tak zima a toľko snehu, čo starí ľudia nepamätajú. V noci som musela kúriť, aby som nezamrzla cez tie jednoduché okná. Akonáhle sa oteplí nechám urobiť dvojité. Vinohrady, stromy, všetko pomrzlo, aj veľa ľudí. Čo sa týka mojich peňazí, musím opatrne zadeľovať, je drahota, niektoré veci nedostať vôbec, niektoré sú 10-krát drahšie. Drevo a uhlie ťažko zohnať. Nájomníci platia ťažko (pomaly), tiež nič nemajú.“ (26.2.1940) „Veľmi ma teší, že ma voláte k vám, ale starý strom sa nepresádza, lebo sa neujme. Tak len budem ja na vás čakať. Fritzi píše, že ma príde navštíviť. Veru neraz na vás myslím, nie je dňa aby som vás nespomenula.“ (25.3.1940)

Nechýbajú ani informácie o ďalších členoch rodiny. Dozvedáme sa, že Jozefova žena Hedviga pomáhala Richardovi v podniku, aby si zarobila a mohla odísť za mužom: „nech si niečo zarobí, kým sa dostane za Josim“. (1.12.1939) Aranka s manželom mali obchod a syna Ďuriho. Oľga s manželom žili v Seredi a mali tri deti, z nich najmladší „Milan je krásny chlapec, už rozpráva a chodí.“ Anna vo svojich listoch často zmieňovala vnučku Terezu, dcéru svojej prvorodenej, v tom čase už nebohej, dcéry. Terezu chcel jej otec vydať, s priateľmi a príbuznými plánovala odísť do Kanady. Jej odchod sa však jej príbuzným nepozdával a nakoniec z jej plánov na sobáš i cestu zišlo: „Terka je odnedávna u mňa, chce preč, ale odhovárame ju od toho ako slobodné dievča ísť do sveta.“ (26.2.1940) „Terka bola 14 dní u nás. Chce vycestovať, ale mi ju nenecháme – pre dievča to nemá zmysel.“ (25.3.1940) „Terinka vzdala svoju cestu. Jej otec je starý, potrebuje ju. Je to veľmi pekné, silné dievča.“ (19.5.1940) „Z Terkinho plánu nie je nič... Miesto nechala, teraz sa učí domáce práce, kým sa naskytne niečo vhodné. Nič predsa nezmešká.“ (1940)

V júli 1941 bol rozhodnutím Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHÚ) Richardov podnik zlikvidovaný, čo preňho znamenalo stratu zamestnania. Následne bola na Dezsöfiovský dom uvalená dočasná správa. Vo februári 1942 sa Anna obrátila na ÚHÚ so žiadosťou o ponechanie výnosov z nájomného, ktoré tvorili jej jediný príjem: „Som 69 ročná práceneschopná vdova, nemám nijakého majetku a nájomné uvedeného domu bolo mojim jediným dôchodkom. Poznamenávam, že brutto výnos domu obnáša mesačne  614 korún, z ktorých odpočítajúc verejné dávky, ako štátnu, mestskú daň, požiarne poistenie, kominársky poplatok atď. zostane čistý dôchodok asi 300 korún mesačne, ktorý mi len na najskromnejšie živobytie stačí a to tým viac, lebo z tohto výnosu aj potrebné opravy musím zaplatiť“.

V roku 1942 bola väčšina členov dezsöfiovskej rodiny deportovaná do koncentračných táborov. Ako prvú odviezli 20-ročnú Terezu Beckovú, dievčinu, ktorá pred dvomi rokmi zvažovala odchod do Kanady. Slovensko opustila v prvom transporte dievčat z Patrónky do Auschwitzu, ktorý bol vypravený z Bratislavy 27. marca 1942. Margitu a Richarda 11. júna 1942 odviezli do pracovného tábora v Seredi. Nasledujúci deň ich deportovali do niektorého z koncentračných táborov v lublinskej oblasti. V januári 1942 Anne prostredníctvom Červeného kríža napísal vnuk Fridrich z Haify. Boli to pravdepodobne posledné riadky, ktoré si rodiny vymenili: „Moji najmilší, sme zdraví, dúfam, že vy tiež, nerobte si starosti. Učím sa naďalej, rodičia pracujú. Prečo nepíšete? Jožibáči je zdravý. Pozdravujem, bozkávam Mordechaj.“ Odpoveď na list mu príbuzní napísali 12. júna 1942: „Dopytujúci sa: Anna Dezsöfi, Sereď. My sme tu zdraví. Richard a Margit odcestovali do Poľska. Adresa predbežne neznáma... Emil a Oľga.“

Do koncentračného tábora boli v júli 1942 odtransportovaní aj Anna, jej dcéra Oľga s manželom Emilom a tromi deťmi vo veku 4-13 rokov. Podľa svedectva príbuzných zomrela v koncentračnom tábore aj Jozefova manželka Hedviga. Z deportovaných Dezsöfiovcov sa naspäť nevrátil už nikto, všetci zahynuli v koncentračných táboroch.

Po vojne, v marci 1946 Richardov dom vrátane záhrady získal do správy Alojz Lysý. O dom so záhradou a vinicou prejavila záujem aj jediná príbuzná žijúca v Československu, Richardova sestra Zlatka. Žiadala aj o vydanie sudov a zariadenia, ktoré sa nachádzali v Richardovom obchode s vínom na Štefánikovej ulici, ktorý bol v správe Slovenského vinohradníckeho družstva v Pezinku. V septembri 1946 sa Zlatka stala správkyňou Richardovho domu. Jozef sa usadil v Manchestri a založil si novú rodinu. Potomkovia Margity a Jakuba Grossa žijú dodnes v Haife.

            Text je ukážkou z knihy o pezinskej židovskej komunite (Ne)dopovedané príbehy, ktorú vydalo Mestské múzeum v Pezinku v roku 2018.

Autor: Helena Gahérová - Petra Pospechová
Zdroj: Pezinčan