Majitelia Pezinského a Svätojurského panstva v rokoch 1543 – 1626

Bitka pri Moháči z 29. augusta 1526, v ktorej si zmerali sily uhorská armáda s vojskom osmanského sultána Sülejmana I., predstavuje v našej histórii významný medzník. Počas bitky zahynul panovník Ľudovít II. Jagelovský a spolu s ním aj viacero predstaviteľov vysokej svetskej a cirkevnej šľachty. Novým kráľom sa mal stať Ferdinand Habsburský, ktorý mal nastúpiť na uhorsko-český trón na základe dynastických dohôd medzi Jagelovcami a Habsburgovcami. Neprijali ho však všetci uhorskí šľachtici, z ktorých časť si zvolila za panovníka Jána Zápoľského. Uhorsko sa tak ocitlo v takmer dvadsať rokov trvajúcej občianskej vojne, do ktorej zasiahli viaceré vpády osmanských vojsk.

Rok 1529 priniesol ďalší šok, keď sultán Sülejman pritiahol so svojou armádou až pod Viedeň, sídlo Ferdinanda Habsburského a začal ju obliehať. Hoci toto ťaženie nebolo úspešné, už v roku 1541 Osmani obsadili uhorské hlavné mesto Budín a na dvesto rokov sa krajina rozdelila na tri časti. Západné Uhorsko aj s územím Slovenska zostalo v rukách Habsburgovcov, centrálna časť krajiny sa dostala pod správu Osmanskej ríše a územie Sedmohradského kniežatstva do vazalského pomeru voči nej.

 V roku 1543 Osmani dobyli aj Ostrihom a severná hranica osmanskej vlády sa na istý čas ustálila na rieke Dunaj, iba niečo vyše 100 km od nového hlavného mesta Uhorska, Bratislavy. Osmanské oddiely už predtým prenikli na druhý breh Dunaja a plienili na dolnom a strednom Považí. Ferdinand Habsburský preto na územie západného Slovenska povolal aj španielskych vojakov. Tí sa však namiesto odrážania osmanských vpádov neraz dopúšťali lúpenia a ďalších prečinov voči miestnemu obyvateľstvu.

V tomto neľahkom období v roku 1543 vymrel po meči rod grófov zo Svätého Jura a Pezinka a jeho majetky prepadli Uhorskej komore. Medzi posledných mužských predstaviteľov rodu svätojurských a pezinských grófov patrili František I. (1483 – † pred 25.2.1534) a Wolfgang (1487 – 1535). František mal deväť detí, z toho piatich synov, no všetci v mladom veku zomreli, a tak zostal jediným mužským členom rodu Wolfgangov syn Krištof II. V roku 1542 sa oženil s dvornou dámou kráľovnej Anny Jagelovskej, sedemnásťročnou Alžbetou, dcérou Mikuláša I. (staršieho) zo Salmu a Neuburgu a Alžbety z Rogendorfu . Ako veno dostala od Krištofa hrad a mestečko Pezinok s celým príslušenstvom, rentou a platom. Po sobáši sa Krištof zaviazal vyplatiť jej svadobný dar vo výške 12 500 zlatých. Svadba sa konala vo Viedni dňa 22. októbra. Krištof nasledujúci rok 18. marca 1543 z neznámych príčin zomrel bez toho, aby splodil vytúženého mužského potomka.

Krištofa prežili jeho tri sesternice – Žofia († po r. 1568), Gertrúda († 1598) a Margita († po r. 1563), ktoré si zobrali za manželov šľachticov z rakúskych rodov (zo Zelkingu, Prössing zo Steinu, z Puchheimu). Rovnako prežili Krištofa aj jeho dve tety – Kristína († po 1557) a Barbora (*1488 – † 1578). Ženským príslušníčkam rodu a ich manželom zostali iba menšie majetky. Okrem hradného panstva Kopčany, ktoré ako jediné celistvé panstvo získal Wolfgang z Puchheimu, manžel grófky Margity slúžiacej na dvore kráľovnej Anny Jagelovskej, to boli menšie majetky v rámci panstiev ako kúrie, vinohrady a iné. Grófky odišli za svojimi manželmi na ich panstvá nachádzajúce sa zväčša na území dnešného Rakúska.

V dôsledku vymretia mnohých rodov alebo konfiškáciami majetkov svojich odporcov, sa Habsburgovcom vrátila značná časť pôdy, ktorou mohli disponovať nielen na donačné účely. Ferdinand ju často udeľoval iba do dočasného užívania formou zálohu (tzv. inskripcie). Záložné panstvá zostávali aj naďalej vo vlastníctve kráľa, ktorý ich dal za určitú sumu a na určitú dobu do užívania šľachticom a po uplynutí tohto času pripadli naspäť kráľovi. V 16. a začiatkom 17. storočia sa na Pezinskom a Svätojurskom panstve vystriedalo niekoľko záložných majiteľov, respektíve rodov: Šerédiovci (1544 – 1559), bratislavský župan Eck zo Salmu a Neuburgu (1566 – 1575), krupinský kapitán Ján Kružič/Krušič (1575 – 1580), palatín Štefan Iléšházi a Katarína Pálfiová. Všetci sa prepracovali medzi významných šľachticov, ktorí nielen zastávali dôležité posty v krajinskej správe, ale vo veľkej miere ovplyvňovali dejiny Uhorska v druhej polovici 16. a na začiatku 17. storočia. Spájalo ich aj to, že ich život bol spätý s bojmi proti Osmanskej ríši a pri tejto príležitosti získali zásluhy a nadobudli majetky a hodnosti.

Prvým záložným majiteľom Pezinského a Svätojurského panstva sa stal Gašpar Šerédi, muž, ktorý pochádzal z nižšej uhorskej šľachty, no ako úspešný vojenský veliteľ kráľa Ferdinanda I. Habsburského, pozdvihol svoj rod medzi popredné uhorské šľachtické rodiny. Gašpar bol obávaným vojenským veliteľom, ktorý na zverenom území vládol tvrdou rukou, o čom sa na vlastnej koži presvedčili aj Pezinčania. Ako majiteľ panstiev chcel naplno využiť ich ekonomické možnosti, čo viedlo k mnohým sťažnostiam poddaných zo Svätojurského a Pezinského panstva kvôli nerešpektovaniu dohodnutých povinností či násilnostiam, ktorých sa nový záložný majiteľ a jeho služobníci dopúšťali.

Hospodárskou správou Pezinského panstva poveril Gašpar svojho synovca Františka. Ten sa k poddaným správal prinajmenšom rovnako tvrdo ako jeho strýko. V pezinskom urbári z roku 1548 sa zachovalo množstvo sťažností na tohto búrliváka. Podľa výpovede Pezinčanov napríklad znásilnil tri vydaté Pezinčanky. Plnenie pracovných povinností si zas vynucoval pod hrozbou fyzických trestov.

Keďže Gašpar Šerédi († 1550) nezanechal mužských potomkov, majetky, ktoré držal v zálohu, mali pripadnúť späť Uhorskej komore, no príbuzní si ich vlastníctvo obhájili a vzájomne si ich podelili. Pezinské a Svätojurské panstvo získal jeho najstarší brat Juraj († 1557). Aj on sa zúčastnil mnohých vojenských ťažení, už v roku 1529 bojoval proti Osmanom počas obliehania Viedne. Bol šarišským županom (1546) a v roku 1552 získal funkciu košického kapitána.

Posledným zo Šerédiovcov, ktorí vlastnili Svätojurské a Pezinské panstvo, bol Gašparov a Jurajov synovec, Gašpar II. Napriek výmene záložných pánov sa situácia poddaných nezlepšovala. Napokon sa sťažnosťami museli zaoberať aj vyššie miesta, na čom nesporne trvala cirkev, ktorú Šerédiovci prakticky pripravili o príjmy zo spomenutých panstiev. Spor ukončil kráľ Ferdinand až v roku 1559, keď odobral Gašparovi II. Šerédimu Svätojurské a Pezinské panstvo. Poddaných, ktorých Šerédiovci obvinili z neposlušnosti a vzdorovitosti (pre odmietanie prác na panskom), panovník napomenul s tým, že sa nesmú dovolávať starých práv. Povolil im však slobodu sťahovania. Súčasne písomne stanovil všetky povinnosti poddaných.

Záložných majiteľov Pezinského a Svätojurského panstva, minulosť ich rodov, ich osudy aj vzťah k panstvu návštevníkom predstaví pripravovaná výstava Mestského múzea v Pezinku, ktorá bude verejnosti prístupná po 13. decembri 2023. Okrem záložných majiteľov výstava ponúkne aj pohľad na podobu Pezinka v tomto období, priblíženie inventárov Pezinského a Svätojurského hradu či možnosť zoznámiť sa s dobovou módou uhorskej aristokracie.

Autor: Helena Gahérová
Zdroj: Pezinčan