Grófky zo Svätého Jura a Pezinka – 2. časť
K najvýznamnejším postavám v histórii rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka môžeme zaradiť generáciu, ktorú tvorili potomkovia kráľovského pohárnika, strážcu kráľovskej koruny a kastelána Vyšehradu Juraja III. (1409 – † 1. 4. 1467). Jeho synovia Žigmund, Ján III. a Peter V. neovplyvňovali len dianie na svojich panstvách, no ako zdatní vojenskí velitelia, vynikajúci taktici a diplomati významne zasahovali aj do diania v Uhorskom kráľovstve. Svoju moc sa snažili posilniť aj premyslenou sobášnou politikou – manželky si vyberali z významných rodov, vďaka čomu rozšírili svoje domínium na území dnešného Slovenska, Maďarska, Rakúska aj Moravy. Samozrejme, prvoradou úlohou manželiek bolo zabezpečiť rodu jeho pokračovateľov v podobe mužských potomkov. V tomto smere grófi nemali šťastie a rod prežíva genealogickú krízu, ktorá o niekoľko dekád povedie k jeho vymretiu.
Prvou manželkou zakladateľa tejto významnej línie Juraja III. bola Uršuľa z Wolfurtu (sestra Pavla z Wolfurtu), s ktorou splodil najmenej dvoch synov Žigmunda a Jána. Z majetkového i spoločenského hľadiska sa mu veľmi vydarilo nasledujúce manželstvo. Jeho vyvolenou sa stala jeho švagriná (vdova po Pavlovi z Wolfurtu) kňažná Judita z Opavy, dcéra opavského kniežaťa Přemka z vedľajšej línie Přemyslovcov a münsterberskej kňažnej Kataríny z rodu sliezskych Piastovcov.
Judita bola dvornou dámou kráľovnej Alžbety Luxemburskej a spolu so svojimi príbuznými vlastnila strategické majetky v okolí Jurajovho domínia, ako napr. hrady Óvár (dnes Mosonmagyaróvár), Scharfeneck (západne od Neziderského jazera) a Červený Kameň. Juraj bol verným podporovateľom Alžbety Luxemburskej a jej syna Ladislava Pohrobka v prebiehajúcom zápase o nástupníctvo na trón, a preto Alžbeta odobrila uzavretie tohto zväzku. V máji 1440 Juditu vyhlásila za mužského dediča, vďaka čomu získala dedičské práva na majetky po zosnulom manželovi Pavlovi z Wolfurtu († 1438). Svadba sa teda konala najneskôr v prvej tretine roku 1441. O niekoľko mesiacov darovala svojmu novému manželovi panstvo Červený Kameň. Juraj jej zas udelil ako svadobný dar Plavecký hrad s príslušenstvom, mestečko Rust a podiel vo Štvrtku na Ostrove. Svadbou Juraj získal rozsiahle územia v Mošonskej a Bratislavskej stolici, ktoré mu zaručili dominantné majetkové postavenie v regióne. Óvárske panstvo s hradom sa stali novým sídlom Jurajových potomkov a dejiskom viacerých diplomatických rokovaní. Judita najneskôr v decembri 1446 zomrela, pričom nie je známe, žeby z tohto manželstva vzišli nejakí potomkovia.
Juraj sa oženil ešte raz v roku 1455 s Margitou Botošovou z Hrapkova. Aj toto manželstvo mu prinieslo ďalšie majetky – išlo o hradné panstvo Hrapkov, ktoré sa rozprestieralo vo východnej Slavónii. Z tohto zväzku pochádzali pravdepodobne až traja Jurajovi synovia: Peter, Krištof a Juraj mladší.
Jurajov syn gróf Žigmund (1438 – † pred 3.5.1493) bol vynikajúci taktik a veliteľ. Prvý raz sa oženil v druhej polovici 50. rokov 15. storočia s moravskou šľachtičnou Kunhutou Tovačovskou z Cimburka, o ktorej vieme iba to, že v roku 1461 zomrela a bola pochovaná v paulínskom kostole v Marianke. Zakrátko (už v roku 1462) si gróf vyhliadol novú nevestu. Stala sa ňou dolnorakúska šľachtičná Barbora, dcéra rytiera Mikuláša II. Truchsess zo Staatzu. Mikuláš bol za vlády Ladislava Pohrobka jeho radcom a kapitánom kráľovského sídla Hofburg vo Viedni. Neskôr pôsobil ako vyslanec a radca cisára Fridricha.
Manželský zväzok s dcérou cisárovho radcu a zároveň člena rádu Vázy a grifa bol obojstranne výhodný. Žigmund svojej nastávajúcej zálohoval v roku 1462 Devínsky hrad ako svadobný dar za to, že do manželstva priniesla 5 000 uhorských zlatých a ďalší majetok v hodnote 5 000 zlatých.
Svadba grófa Žigmunda a Barbory sa konala na hrade Óvár v lete 1462, o čom nás informuje jej účastník literát Michal Beheim. K najvýznamnejším hosťom patril rakúsky vojvoda Albrecht so svojím sprievodom. Zaujímavosťou je, že pri príležitosti svadby sa konal aj rytiersky turnaj. Z dlhoročného manželstva sa narodil syn Tomáš, ktorý bol zároveň jediným vnukom Juraja III., ktorý sa dožil dospelosti.
Žigmundov brat Ján (1429 – † pred 25.8.1492) sa presadil najmä ako skúsený diplomat. Zrejme prežil celý život iba s jednou manželkou. Bola ňou šľachtičná Barbora z Montfortu, dcéra Hermana I. z Montfort-Bregenzu a grófky Margity Celjskej (z Celje). V útlom veku prišla o otca, ktorého jej nahradil otčim knieža Vladislav Tešínsko-Hlohovský z tešínskej vetvy sliezskych Piastovcov. Ján vďaka manželstvu s Barborou nadviazal bližšie kontakty so sliezskou šľachtou, ktoré neskôr viackrát využil pri diplomatických rokovaniach počas českého ťaženia kráľa Mateja Korvína. Z matkinej strany pochádzala Jánova manželka z jedného z najmocnejších magnátskych rodov stredovekého Uhorského kráľovstva. Do rodiny patrila napríklad aj rímska cisárovná, česká a uhorská kráľovná Barbora Celjská († 1451) – manželka Žigmunda Luxemburského. Z dlhoročného vzťahu Jána a Barbory sa dospelého veku dožila len dcéra Margita.
Po manželovej smrti v roku 1492 si mala Barbora ponechať izby na hrade Óvár a Plavecký hrad, kam sa plánovala presťahovať. Švagor Žigmund jej mal odovzdávať ročne dva voly a 12 dreilingov vína. Okrem toho mala mať právo využívať všetky hospodárske úžitky plynúce z vlastníctva Plaveckého panstva a žiadala, ako bolo zvykom počas života nebohého manžela, postarať sa o financovanie jej 16-členného dvora (služobníci a dvorné dámy). Po Žigmundovej smrti spísala Barbora s jeho synom Tomášom novú dohodu, podľa ktorej jej mal vyplácať štvrťročne rentu po 25 zlatých a odovzdávať ročne osem volov a osem dreilingov vína. Onedlho sa však vo veku okolo 60 – 65 rokov znova vydala, čím stratila všetky nároky na Plavecký hrad a vdovské príjmy.
Žigmundov a Jánov nevlastný brat Peter (1460 – † 1517) sa mohol pochváliť zaujímavou politickou i diplomatickou kariérou. Jeho prvou manželkou sa pred rokom 1480 stala šľachtičná Kunhuta (Kunka), sestra významného moravského právnika, zemského hajtmana Stibora Tovačovského z Cimburka. Svadbou s Kunhutou Peter získal majetky na východe Moravy: hrady Starý Jičín, Nový Jičín, Rožnov a Vsetín s mestečkami Valašské Meziříčí, Nový Jičín, Starý Jičín, Vsetín, Hustopeče nad Bečvou s vyše 40 dedinami prislúchajúcimi k týmto majetkom.
Rodinné šťastie mu prialo len krátko, v rozpätí rokov 1485 až 1486 zomrela jeho manželka aj starší syn. Ani druhý syn sa napokon dospelosti nedožil. Vytúženého mužského potomka sa nedočkal ani v nasledujúcom zväzku s českou šľachtičnou Žofiou z Valdštejna, dcérou Jana z Valdštejna a Rokštejna a Kataríny z Konice.
Peter sa počas života prejavil ako skúsený diplomat, ktorý okrem iného dopomohol aj k habsbursko‑jagelovskému rodovému prepojeniu. V roku 1515 počas stretnutí v Bratislave, kde sa mali definitívne dohodnúť sobášne zmluvy, Peter zastupoval kráľa Vladislava II. Jagelovského a ujal sa aj čestnej úlohy, keď vítal v Bratislave poľského kráľa Žigmunda Jagelovského a vyslancov cisára Maximiliána Habsburského. Neskôr sa účastníci snemu presunuli na uhorsko‑rakúske hranice, kde sa stretli s cisárom Maximiliánom a odtiaľ postupovali smerom na Viedeň. K sprievodu sa pripojila aj Petrova manželka Žofia, ktorá bola kmotrou Vladislavovej dcéry, princeznej Anny Jagelovskej (nastávajúca manželka budúceho kráľa Ferdinanda Habsburského). Gróf pravdepodobne do príjazdu svojej manželky princeznú sprevádzal. Následne sa spoločne so Žofiou zúčastnili aj na viedenských rokovaniach a svadobnej hostine. Pri slávnostnom prejazde Viedňou Peter na koni nasledoval koč princeznej Anny, čo nepriamo poukazuje na jeho postavenie pri rokovaniach o sobášnych zmluvách. Z Cuspiniánovho opisu rokovaní vo Viedni je možné predpokladať, že bezdetní Peter so Žofiou boli istou mierou zapojení aj do Anninej výchovy.
Napriek Petrovým nespochybniteľným úspechom na poli diplomacie, jeho snahy o samostatné hospodárenie na svojich panstvách skončili neúspechom. Aj tu našiel oporu vo svojej manželke, ktorá zálohovala a neskôr aj predala viaceré majetky, aby mu pomohla splatiť dlhy.
Úryvok je upravenou ukážkou z knihy V znamení hviezdy – Grófi zo Svätého Jura a Pezinka, ktorú vydalo Mestské múzeum v Pezinku v závere roka 2021.
Autor: Helena Gahérová - Daniel Gahér
Zdroj: Pezinčan