Tajomstvá farského kostola v Pezinku – 2. časť

Farský kostol v Pezinku patrí k najstarším dodnes stojacim stavbám v meste. Jeho minulosť je úzko spojená so šľachtickým rodom grófov zo Svätého Jura a Pezinka, za ktorých došlo k jeho najvýraznejšej prestavbe. Tá začala v druhej polovici 15. storočia. Na obnovu pezinského kostola okrem grófov prispela aj Katarína, vdova po Adamovi Maršalkovi z Rohova, ktorá v roku 1474 spísala darovaciu listinu a polovicu venného majetku určila na prestavbu kostola Panny Márie, čo bol jeho pôvodný názov. Stavebné úpravy skončili v roku 1501 ako dokladá letopočet odkrytý na víťaznom oblúku kostola.

Rozsiahla prestavba zahŕňala najmä dispozičné zmeny trojlodia, ktoré si vyžiadali zbúranie starších medzilodných múrov a pilierov a výstavbu nových oktogonálnych stĺpov. Disproporcia vznikla v južnej lodi kvôli rešpektovaniu staršej pohrebnej kaplnky, ktorú ponechali ako samostatný – uzatvorený priestor. Presbytérium, hlavná i bočné lode dostali nové klenby. Iba priestor južnej kaplnky zostáva zaklenutý staršou klenbou.

V rovnakom období vznikli aj svorníky s heraldickou výzdobou v presbytériu. V šiestich kríženiach klenby sa zachovalo päť rodových erbov vložených do ranorenesančne tvarovaných štítov. Vrchol presbytéria nemá zachovanú heraldickú výzdobu. Zvyšných päť erbov má štvrtené štíty, pričom prvé a štvrté pole vždy obsahuje erb grófov – delenú zlato-červenú hviezdu a v druhom a treťom poli sú znamenia rodov, s ktorými boli grófi v manželskom zväzku. Ide o tzv. manželské alebo aliančné erby. Pred renováciou kostola boli nevhodne kolorované, kvôli čomu niektoré nebolo možné identifikovať. Pri reštaurovaní mala byť obnovená ich niekdajšia farebnosť a následne došlo k ich osadeniu v odlišnom poradí. Toto nové poradie malo lepšie reflektovať chronológiu a príbuzenstvo nositeľov daných erbov, čo nakoniec nezodpovedá realite, lebo jeden z erbov nebol správne identifikovaný. Ich pôvodné usporiadanie nie je známe.

Najbližšie k vrcholu presbytéria, na heraldicky najvýznamnejšom mieste je v súčasnosti erb kráľovského pohárnika, niekdajšieho kastelána Vyšehradu a strážcu uhorskej kráľovskej koruny Juraja III. (1410 – † 1. 4. 1467) a jeho prvej manželky Uršule z Wolfurtu. Nasleduje erb jeho syna Jána III. (1438 – † pred 25. 8. 1492) s manželkou Barborou z Montfortu. Ján bol šikovný diplomat, svoj talent a schopnosti preukázal najskôr v službách cisára Fridricha III. Habsburského a neskôr kráľa Mateja Korvína. Ďalší erb sa pôvodne prisudzoval Jánovmu bratovi Petrovi V. (1460 – † 1517) a jeho druhej manželke Žofii z Valdštejna. Tu však došlo k omylu a lev s obojkom bol nesprávne interpretovaný ako raritné stvárnenie valdštejnovského erbu. Jeho pravých nositeľov identifikoval historik Daniel Gahér, ktorý erb priradil kráľovskému stolníkovi Ladislavovi IV. (1429 – † 1484) a jeho manželke Zuzane z Eckartsau. V erbovom poli rodu Eckartsau sa totiž nachádza lev s obojkom. Posledné dva erby patria Ladislavovmu bratovi Imrichovi II. (1429 – 1458) s manželkou Helenou z Rozhanoviec a ich synovi Šimonovi (1455 – † 1497), ktorý sa oženil s Katarínou Balašovou. Podľa historika Frederika Federmayera je pezinský erb Balašovcov vôbec najstarším vyobrazením balašovského erbu. Netradičné je však jeho zrezanie, zachovalo sa len prvé a druhé pole.

Umiestnenie erbov na svorníkoch klenby býva dávané do súvisu s tými grófmi, ktorí mali financovať prestavbu kostola. Domnievam sa, že erby zachytávajú troch donátorov prestavby: Jána III., Ladislava IV. a Šimona s manželkami a erby Juraja III. a Imricha II. podľa mňa odkazujú na rodičov (v Ladislavovom prípade brata) donátorov, podobne ako vo svätojurskom kostole.

Časti nájdeného náhrobku s rodovým erbom a nečitateľným nápisomV roku 2012 sa počas doplňujúceho reštaurátorského výskumu kostola podaril ďalší zaujímavý nález. V základoch pilierov, ktorých vznik súvisí so spomínanou prestavbou kostola, sa našli tri kusy náhrobnej dosky. Jeden kus obsahoval časť šesťcípej hviezdy, ktorá potvrdila príslušnosť nebožtíka k rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka, s najväčšou pravdepodobnosťou k jeho pezinskej línii. Ďalší kus obsahuje meno Vrsula a pred ním písmeno a, čo naznačuje znenie domina Ursula (pani Uršuľa) alebo comitissa Ursula (grófka Uršuľa). Nápis bol vyrytý vo zvýšenej obrube širokej 15 cm. V zníženom reliéfe je viditeľná časť prikrývadiel prilbice. Dve zachované časti náhrobku môžu záujemcovia vidieť v Mestskom múzeu v Pezinku, ktoré ich verejnosti sprístupnilo v roku 2019.

O vzácny nález sa zaujímal aj maďarský historik umenia Pál Lővei, ktorý identifikoval materiál použitý pri zhotovení náhrobnej tabule ako adnetský červený mramor s výrazným bielym žilkovaním. Podľa písma ho datuje do tretej štvrtiny 15. storočia s príklonom k 60. rokom. Ako miesto jeho vyhotovenia predpokladá bavorskú dielňu.

Záhadou zostáva, kto bola Uršuľa zmienená na náhrobku. Z rodostromu svätojurských a pezinských grófov poznáme dve Uršule. Jedna, Uršuľa z Wolfurtu, bola manželkou Juraja III. a zomrela najneskôr okolo roku 1440. Časový odstup medzi jej úmrtím a vznikom náhrobnej dosky je však príliš veľký. Uršuľu z Wolfurtu môžeme definitívne vylúčiť aj preto, lebo jej náhrobnú dosku by mal zdobiť wolfurtovský erb – vlk.

Druhou známou Uršuľou je dcéra pezinského grófa Petra IV. a manželka Vavrinca z Héderváru (uhorský palatín v rokoch 1437 – 1447). Zomrela však najneskôr pred rokom 1439 a s najväčšou pravdepodobnosťou žila na héderváriovských majetkoch, preto nepredpokladám, že by ju pochovali v Pezinku. Komu teda náhrobok patril? Na základe súčasného stavu poznania sa prikláňam k tomu, že to nebola ani jedna zo zmienených dám a náhrobok zhotovili pre členku rodu, ktorú zatiaľ z prameňov nepoznáme.

 Ešte väčšou záhadou je pomerne skoré rozbitie jej náhrobnej platne a použitie pri stavbe pilierov kostola. Zhotovenie náhrobku a jeho zničenie delili azda len dve, najviac však štyri desaťročia, a aj keď takéto sekundárne použitie náhrobných dosiek nebolo ničím neobvyklým, predsa len krátky časový rozptyl medzi udalosťami a fakt, že išlo o príslušníka rodu, ktorý bol donátorom kostola a inicioval aj jeho prestavbu, vyvolávajú ďalšie nateraz nezodpovedané otázky.

Ďalšie výrazné úpravy interiéru kostola sa realizovali až v 16. storočí po vymretí rodu. Posledný zásah, ktorý dokážeme spojiť s grófmi, bolo doplnenie hlavnej lode renesančnou kamennou kazateľnicou s datovaním 1523. Jana Oršulová upozornila na zaujímavú skutočnosť, že je vyrobená z rovnakého materiálu ako hlavný oltár v Kostole sv. Juraja vo Svätom Jure, čo umožňuje vysloviť predpoklad, že ich objednávateľmi boli jediní vtedy žijúci mužskí členovia rodu, synovia Šimona a Kataríny Balašovej František a Wolfgang.

Úryvok je skrátenou ukážkou z knihy V znamení hviezdy – Grófi zo Svätého Jura a Pezinka, ktorú vydalo Mestské múzeum v Pezinku v závere roka 2021.

Autor: Helena Gahérová
Zdroj: Pezinčan