Ignác Nay, Pezinčan v západnom odboji

Ignác sa narodil 27. decembra 1920 na Cajle do rodiny Františka a Kataríny Nayovcov. Obecnú školu aj meštianku absolvoval v Pezinku. Vyššiu trojročnú strojnícku školu v Bratislave nedokončil a radšej si našiel prácu. Zamestnal sa ako rádiotelegrafista na poštovom rádiotelegrafickom úrade v Bratislave. Jeho život zmenila vojna, ktorá vypukla v septembri 1939. Už o mesiac neskôr 2. októbra 1939 podpísali československí exiloví politici s Francúzskom dohodu o vytvorení československej zahraničnej jednotky. Vo Francúzsku v tom čase žilo niekoľko desiatok tisíc predvojnových emigrantov, najmä slovenských roľníkov a baníkov s rodinami. Mnoho z nich sa prihlásilo do služby v československej jednotke dobrovoľne. Exilová vláda sa však rozhodla vyhlásiť aj mobilizáciu občanov žijúcich v zahraničí.  

Túto výzvu nasledovali aj mnohí, zväčša mladí muži, medzi nimi viacerí Pezinčania, ktorí tajne opustili svoju vlasť, aby bojovali proti vzmáhajúcemu sa nacizmu a za opätovné zjednotenie Československa. Podobne zmýšľal aj Ignác Nay, ktorý sa v novembri 1939 spolu s kamarátom Michalom Maslovičom rozhodol odísť zo Slovenska s cieľom vstúpiť do čs. zahraničnej armády. Znamenalo to ilegálny prechod cez hranicu do Maďarska a následný presun k juhoslovanským hraniciam. Podarilo sa im to až na tretí pokus. Prvý raz ich hliadka zatkla na maďarsko-juhoslovanskom pohraničí a odviezla ich do väzenia v Budapešti. Po odpykaní si dvojmesačného trestu za nepovolený vstup na maďarské územie mali byť deportovaní späť na Slovensko. Keď maďarskí vojaci oboch odvádzali na územie Slovenska, podarilo sa im podplatiť ich striebornou tabatierkou, perom a hodinkami a tí ich nechali ísť. Pri druhom pokuse Ignáca s Michalom udal prevádzač a nasledovalo ďalšie zatknutie. Obaja, už znalí situácie, sa vydávali za Poliakov, pre ktorých bol neďaleko zriadený tábor. Hliadka ich tam skutočne odviedla. V tábore priznali svoju identitu aj zámer prekročiť hranice. Tentokrát sa im to podarilo. Čakala ich dlhá cesta, ktorá viedla cez Srbsko, Grécko, Turecko a Sýriu do libanonského Bejrútu. Tam nastúpili na francúzsku loď mieriacu do Alexandrie. Odtiaľ pokračovali do Marseille, kde sa ubytovali v kasárňach Cudzineckej légie zriadených v pevnosti St. Jean.

Zo St. Jean ich presunuli do Agde, malého mesta na pobreží Stredozemného mora, s ktorým je neoddeliteľne spojený odboj vo Francúzsku, keďže práve tam sa začali sústreďovať nielen muži utekajúci z Československa, ale aj vojaci prichádzajúci z francúzskej Cudzineckej légie. Prvá skupina československých dôstojníkov do Agde dorazila 12. septembra 1939. Dobrovoľníkov bolo nakoniec toľko, že už v októbri bol zostavený 1. peší pluk, nasledovaný zakrátko 2. peším plukom. Ako problematické sa ukázalo materiálne zabezpečenie. Chýbali uniformy aj zbrane. Napriek tomu začal výcvik. Ten v Agde absolvoval aj Ignác Nay.

Bolo však čoraz zrejmejšie, že Francúzsko nedokáže vzdorovať nemeckej ofenzíve. Vzhľadom na neodvratnú porážku plánovala československá exilová vláda evakuáciu jednotiek do Veľkej Británie. Francúzska strana súhlasila a všetky československé jednotky dostali rozkaz na odchod z frontu. V Anglicku boli prijatí ako vítaná posila, keďže kráľovstvo sa pripravovalo na nemeckú inváziu. Ignác Nay opustil Francúzsko spolu s ďalšími príslušníkmi svojej jednotky na lodi Mohamed Ali el Kebir. Prístav v Liverpoole dosiahli 7. júla 1940. Najskôr ich ubytovali v stanovom tábore v záhrade zámku Cholmondeley a zaradili do 1. pešieho práporu 1. Československej brigády. Keďže britská armáda prišla v dovtedajších bojoch o veľkú časť výzbroje a materiálu, vyzbrojenie Čechoslovákov bolo spočiatku problematické. No už čoskoro sa britský priemysel rozbehol na plné obrátky a Československá brigáda sa postupne stala najlepšie vystrojenou a vyzbrojenou jednotkou celého zahraničného aj domáceho odboja. V roku 1943 došlo k reorganizácii čs. pozemných síl vo Veľkej Británii a z 1. pešej brigády sa stala 1. Československá samostatná obrnená brigáda. Na vrchole sily mala vyše 6000 mužov, 307 tankov, 278 obrnených vozidiel, 96 diel, 1883 vozidiel a 273 motocyklov.

Ignác Nay absolvoval výcvik na vodiča stredného tanku Cromwell. Ten vďaka motoru Rolls-Royce Meteor dosahoval maximálnu rýchlosť 64km/h, čo bolo na 28 tonových tank skutočne neobvyklé. Cromwell vynikal svojou rýchlosťou, ovládateľnosťou a tým, že sa dal ľahko opraviť. K jeho nevýhodám patrilo horšie pancierovanie a výzbroj. Jeho posádku tvorilo päť členov: veliteľ, strelec, nabíjač, vodič a radista. Cromwell bol prvýkrát masovo nasadený počas invázie do Normandie. Americké a britské jednotky sa na francúzskom pobreží vylodili 6. júna 1944. Operáciou Overlord sa v Európe otvoril druhý (západný) front proti nacistom.

1. Čs. samostatná obrnená brigáda sa do samotného vylodenia v Normandii nezapojila a na francúzsku pôdu dorazila až na prelome augusta a septembra. Mierila k prístavu Dunkerque, ktorý nemecká posádka premenila v takmer nedobytnú pevnosť. V Dunkerque bolo obkľúčených asi 15 000 nemeckých vojakov Wehrmachtu a SS, v priestore, ktorý mal rozlohu asi 15 x 5 km. Nemci zatopili terén okolo mesta dvomi veľkými jazerami a znemožnili tak čs. brigáde použiť tanky – svoju najúčinnejšiu zbraň. Brigáda podnikala hliadky a ostreľovala postavenia Nemcov z diel. Dňa 28. októbra 1944 uskutočnila najväčší útok na nemecké postavenia. Keďže nemecká obrana sa ukázala ako veľmi pevná, padlo rozhodnutie Nemcov vyčerpať a vyhladovať. Blokovanie dvoj až trojnásobne silnejšieho nepriateľa v obkľúčení bolo považované za dostatočné. Nemci kapitulovali až 9. mája 1945. Príslušníkom Čs. brigády sa tu vzdalo 10 884 Nemcov, čo je najpočetnejšia nepriateľská jednotka, zajatá v dejinách Československa.

Desiatnik Ignác Nay pôsobil na bojisku pri Dunkerque do kapitulácie nemeckej posádky. Dňa 20. apríla 1945 ho povýšili na čatára a za statočné nasadenie na frontovej línii dostal Československú vojenskú pamätnú medailu so štítkom F-VB a Československú vojenskú medailu Za zásluhy II. stupňa.

Po vojne sa vrátil so svojou jednotkou do Československa. Demobilizovaný bol 4. októbra 1945 a odišiel do rodného Pezinka, kde býval najskôr u rodičov, potom vo vlastnom byte na Tehelnej ulici. Živil sa ako hostinský. Na konci roka 1945 dostal ako aktívny účastník protinacistického odboja do národnej správy hotel Jeleň. Správy ho zbavili v marci 1947. Ako bývalého príslušníka západnej armády ho stále viac frustrovala povojnová realita, a preto sa rozhodol opustiť vlasť a vrátiť sa do Veľkej Británie.

V apríli 1948 ho zatkli po prechode rakúsko-československej hranice. Ignác Nay pocítil, podobne ako mnohí ďalší účastníci západného odboja, „vďačnosť“ nového režimu. Uväznili ho a pod fyzickým nátlakom prinútili k priznaniu, že sa spojil s emigrantmi usilujúcimi sa o obnovu Slovenského štátu. Súd ho 30. mája 1949 uznal vinným a odsúdil ho na 7 rokov väzenia, k strate občianskych práv na 5 rokov a k strate možnosti účasti na voľbách na 3 roky. Na slobodu ho prepustili 18. novembra 1954. Vrátil sa do Pezinka, kde sa oženil a snažil sa žiť pokojným rodinným životom napriek tomu, že mu Štátna bezpečnosť nechcela dopriať normálny život. V dôsledku chronického ochorenia tráviaceho traktu, ktoré sa uňho prejavilo už vo väzení, zomrel vo veku 66 rokov.

Aj príbeh Ignáca Naya je súčasťou pripravovanej výstavy o západnom čs. odboji počas 2. svetovej vojny. Mestské múzeum v Pezinku ju svojim návštevníkom sprístupní v období umožňujúcom hromadné návštevy múzea.

Autor: Helena Gahérová
Zdroj: Pezinčan