Hradby, symbol mesta

Najviditeľnejším vonkajším znakom mesta bolo v minulosti opevnenie, kamenná hradba slúžiaca na obranu a zároveň demonštrujúca výsadné postavenie miesta, ktoré obklopovala. Počiatky pezinského kamenného opevnenia siahajú do začiatkov 17. storočia a spájajú sa s vrcholiacimi emancipačnými snahami miestneho meštianstva. Právo, resp. povinnosť vybudovať opevnenie ukladali Pezinčanom dve výsadné listiny z prvej polovice 17. storočia. Tzv. malým privilégiom Mateja II. z roku 1615 získava Pezinok okrem iného právo opevniť mestečko valmi a priekopami, alebo múrmi a baštami, v závislosti od vôle a možností obyvateľov. Privilégium Ferdinanda III. z roku 1647, pozdvihujúce mesto medzi slobodné kráľovské mestá, už stanovuje povinnosť vybudovania hradieb. Vystavané opevnenie ohradilo v konečnej forme historické jadro približne v tvare obdĺžnika s dvoma skosenými rohmi a bolo tvorené 10 polygonálnymi, jednou polkruhovitou baštou a troma bránami. Tieto prvky boli poprepájané vysokým kamenným múrom so strieľňami. Zo zadnej strany sa k hradbe primkýnal hlinený násyp - val. Účinnosť obrany zvyšovala priekopa napájaná vodou z Cajlanského potoka. 

Najstarší zachovaný doklad, evidujúci výdavky spojené s budovaním opevnenia pochádza z roku 1616, kedy bol za dozorcu výstavby šancov menovaný Juraj Behm. Ten si o svojom úrade viedol samostatný účet, v ktorom zaznamenával sumy, vyplatené za lámanie a dovoz kameňa, za vápno, piesok, ako aj mzdy murárov za odvedenú prácu. Čo sa týka samotného opevnenia, v uvedenom roku sa podľa účtu pracovalo „na Frauenberskej bráne, spolu s kusom múra“, kopali sa základy, zabezpečovali murárske práce a vozenie piesku. (Frauenberg – časť dnešnej Kupeckého ulice). Stručná zmienka o kopáčoch, pracujúcich „na starých šancoch pri majeri“ naznačuje možnú existenciu staršieho opevnenia.

Ďalšie pramene, dokumentujúce stavbu mestského opevnenia máme až z roku 1641 resp. 1643. Rokom 1643 je datovaný účet staviteľa mestských hradieb Fridricha Käpplera. Od tohto roku sú účty z budovania hradieb zachované v takmer nepretržitom rade až do roku 1670. Dopĺňa ich „krátka, dôkladná správa a vyúčtovanie všetkých výdavkov a nákladov, potrebných na stavbu hradieb a bášt tohto slobodného kráľovského mesta Pezinok“ z obdobia rokov 1641 – 1664. V roku 1665 ju mesto použilo ako podklad pre správu určenú Dvorskej komore vo Viedni. Zo záznamov tejto konceptnej správy je zrejmé, že v spomenutom období predstavovali náklady na výstavbu opevnenia takmer 25 500 zlatých. Počas zaznamenaných 24 rokov sa nalámalo 8 517 siah kameňa, nakúpilo sa 81 000 kusov tehál, z toho 12 000 rímsových a približne 28 400 meríc vápna (merica = cca 72 litrov). Jeho dodávateľmi boli obce Buková, Limbach a Cajla. Intenzívne stavebné práce na opevnení prebiehali pod dozorom stavebných majstrov 74 mesiacov. K tomu sa pridávali celoročné práce remeselníkov, dodávajúcich pre potreby stavby svoje služby a tovar – kolárov, povrazníkov, kováčov, debnárov, tesárov či obchodníkov so železom. Počas desiatok mesiacov sa pri murovaní, prehadzovaní piesku, podávaní, pomocných prácach, kopaní a hasení vápna odpracovalo približne 17 000 dní.* 

K najčastejšie vyplácaným položkám v účtoch bola mzda už spomínaných kopáčov. Ich práca spočívala v kopaní a vyvážaní zeminy na val. Na stavbe pracovali aj murárski majstri, budujúci kamennú hradbu a tiež kopáči priekopy. Zmienka o kopaní tzv. Graimbl umožňuje vytvoriť si predstavu o jej podobe. Graimbl bol malý kanál na prietok vody, do ktorého bol pravdepodobne zvedený potok. V odbornej terminológii sa toto zariadenie nazýva kyneta (franc. cuvette) a slúžilo k odvádzaniu dažďovej vody v priekopách a k odvodneniu priekopy po zrušení jej zaplavenia. V prípade potreby a nebezpečenstva boli použité stavidlá, ktoré priekopu naplnili. O takomto stavidle sa dozvedáme v účte z roku 1666, kedy bol tesár vyplatený za vodnú mrežu nad mlynom pani Hädlovej (stál pri kláštore kapucínov). Podľa záznamu z roku 1659 o kontrole práce kopáča priekopy mala táto v kontrolovanom úseku šírku 4 siahy (cca 7,5 m).

Zo správy vieme, že so samotnými stavebnými prácami sa začalo až v roku 1643, predchádzajúce dva roky sa v rámci príprav lámal a dovážal kameň. V rokoch 1645, 1647 – 1650 bola stavba z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov pozastavená. Od roku 1651 sa pracovalo nepretržite až do roku 1661. V 1662 zastavila výstavbu povinnosť ubytovať v meste generálny štáb. Akútne turecké nebezpečenstvo nasledujúcich rokov sa odrazilo aj v intenzite a tempe prác na mestskom opevnení. Posledné údaje o stavebných prácach máme z roku 1670. Ich ďalšia absencia, spolu s faktom, že v nasledujúcom období už mesto nevyberalo osobitný „kamenný“ poplatok, napovedá, že so stavbou hradieb sa skončilo.

Vďaka účtom dnes poznáme rozmanitosť prác, ktoré sprevádzali budovanie mestského opevnenia. K najčastejšie vyplácaným položkám patrilo lámanie a dovoz kameňa, nákup vápna, tehál (medzi nimi niekoľko tisíc kusov rímsových), kopanie valov, vyvážanie zeminy, murárske práce majstrov, tovarišov, podávačov, prehadzovačov piesku, zarábačov malty. Kopanie priekopy a vyvážanie do nej napadanej zeminy by mohlo naznačovať, že nebola v celej svojej dĺžke spevnená kameňom, aj keď nemožno vylúčiť spevnenie niektorých krátkych úsekov proti podmývaniu. V prípade niektorých úsekov vieme dokonca presný čas ich vzniku. K roku 1651 sa viaže zmienka o prácach na Hrnčiarskej ulici a hovorí o 15 dňoch kopania. V roku 1652 vyplatilo mesto kopáčovi Jánovi Hutzschmitovi za 68 siah základov pri Trnavskej bráne 119 zlatých. V obecnom kameňolome sa nalámalo 224 siah kameňa, použitého na pokračovanie stavby na Hrnčiarskej ulici. V roku 1653 sa nalámalo 444 siah kameňa na hradbu pri Trnavskej bráne a na veľký bastion oproti majeru pána Szegedyho (dnes Šancova a Záhradná ulica). V rokoch 1658 – 59 sa kopali šance pri zámku. V roku 1666 sa z nariadenia mestskej vrchnosti začalo s výstavbou hradieb pri bašte oproti Bodenzeilu (Bodenzeil – dnešná Jesenského ulica) a na Hrnčiarskej ulici, práce tu trvali 6 týždňov. Vyrovnali sa výdavky za stavbu a tesárske práce na streleckých stanovištiach. Od apríla do novembra 1667 sa pracovalo na baštách. V 1668 bol dokončený múr od špitálu k Bratislavskej bráne (dnes Moyzesova ulica) a mesto uzavrelo dohodu s Pavlom Glaβerom o vykopaní základov pre novú baštu a hradbu pred Hornou bránou, oproti hradnej záhrade grófa Pálffyho. Z roku 1670 máme zachovaný účet „za kopanie valov a murárske práce na Hrnčiarskej ulici“ - od júna do novembra sa kopal val a priekopa. Po roku 1670 už neevidujeme samostatné účty z výstavby opevnenia, zdá sa teda, že Hrnčiarska ulica patrila k posledným budovaným úsekom a v roku 1670 bola už jediným miestom, na ktorom sa pracovalo.

Po pominutí nebezpečenstiev 17. a začiatku 18. storočia funkcia opevnenia postupne upadá, už v 1. pol. 18. storočia boli priekopy značne zasypané smetím. K roku 1769 sa viaže prvá informácia o mestom povolenom narušení hradby. So súhlasom Uhorskej komory bola schválená žiadosť miestneho farára o bránku a prechod na Hrnčiarsku ulicu – vznikla tým dnešná Fortňa. V druhej polovici 19. storočia postihla fortifikáciu devastácia zapríčinená rozvojom mesta. Medzi prvými boli zlikvidované mestské brány. Materiál z nich použila židovská náboženská obec na výstavbu novej synagógy. V roku 1883 povolilo mesto prieraz hradby a bránku Augustínovi Sandtnerovi, majiteľovi domov č. 39 a 40 na Štefánikovej ulici. Otvor v hradbe mu umožnil bezprostredný kontakt s majerom, ktorý vlastnil na Šancovej ulici (neskôr priestor pálenice). V rovnakom roku odsúhlasilo mesto predaj, resp. prenájom valu majiteľom jednotlivých parciel, na ktorých sa tento nachádzal. Podmienkou kúpnopredajných i nájomných zmlúv bola starostlivosť kupujúceho/nájomcu o hradbu, ktorá naďalej zostala mestským majetkom, na vlastné náklady. Prenajaté valy sa postupne buď odstránili alebo upravili na malé vinohrady, záhrady či malé parčíky. Mestské pozemky za hradbou na Hrnčiarskej ulici mali byť vysadené, oplotené a dané do prenájmu majiteľom tamojších domov. Týmito úpravami sa mesto snažilo zabraňovať alebo aspoň obmedzovať nočné vlámania do záhrad a domov. 

Pôvodne celistvú stavbu postupne narúšali povolené i nelegálne otvory. Situácia sa nezlepšovala ani v prvej polovici 20. storočia. Opakovane sa objavujú žiadosti o likvidáciu časti hradobného múru, resp. o jeho prerazenie. V roku 1942 zamietlo Ministerstvo školstva a národnej osvety niekoľkonásobnú žiadosť miestnej pobočky Deutsche Partei o povolenie zbúrať časť hradby na Štefánikovej ulici, ktorá mala brániť výstavbe nového spolkového domu. V rovnakom roku udelilo Ministerstvo mimoriadny súhlas s likvidáciou starého mestského múra kvôli výstavbe nového moderného obchodného domu na Wiserovej ulici (dn. Križovatka Holubyho / Jesenského). Dôvodom mimoriadneho súhlasu bol fakt, že časť múru, o ktorý sa jedná, bola čiastočne zlikvidovaná pri stavbe školy a zvyšok bráni rozvoju mesta smerom na tepnu Bratislava -Trnava a smerom k stanici. V roku 1952 bola Pamiatkový úradom schválená žiadosť Západoslovenských mlynov, n.p. o vybúranie vchodu cez hradbu pre motorové vozidlá s odôvodnením, že „múr je už poškodený prebúraním vchodu do závodu Mäsna ako aj novodobou rekonštrukciou. Je iba náznakom zachovanej hradby a netvorí pohľadovú dominantu. Ulica, do ktorej múr ústí (Hrnčiarska) je úplne bezvýznamná tak po stránke staviteľskej ako aj pohľadovej.“ Naopak, žiadosť MNV o zbúranie hradieb v miestach, kde chceli Rudné bane stavať obytný dom, t. j. “v pohľade od kostola ku kaštieľu“ (Mladoboleslavská ul.) Pamiatkový úrad neodsúhlasil.

Renesančné opevnenie dávno stratilo svoj primárny význam. Kedysi pýcha slobodného kráľovského mesta však stojí dodnes. Možno nie v plnom rozsahu, miestami možno nie v najlepšom stave. Patrí k Pezinku, je súčasťou jeho histórie, je našim kultúrnym dedičstvom. V celej svojej dodnes zachovanej podobe je národnou kultúrnou pamiatkou, chránenou zákonom. Naďalej je v majetku mesta a jeho svojvoľné poškodzovanie znamená poškodzovanie cudzieho majetku so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. 

Autor: Petra Pospechová
Zdroj: Pezinčan 5/2013