Grófky zo Svätého Jura a Pezinka – 1. časť

Stredoveké dejiny Pezinka sú neodmysliteľne spojené s rodom grófov zo Svätého Jura a Pezinka, ktorý formoval minulosť sídiel na oboch stranách Malých Karpát, no významne zasiahol aj do diania v Uhorskom kráľovstve. Muži z tohto rodu boli odvážni a zdatní bojovníci, ale aj vynikajúci taktici a diplomati. Aj keď stredoveká uhorská spoločnosť priala najmä mužom a úlohu šľachtičných obmedzila hlavne na zabezpečenie (mužského) potomstva, viaceré ženy dokázali prekonať striktné dobové pravidlá a predviedli svoje schopnosti, odvahu a um. Na rozdiel od mužov, o nich vieme oveľa menej, zachované pramene ich zmieňujú len výnimočne, a tak môžeme ich osudy zrekonštruovať len veľmi obmedzene.

Počas vlády Žigmunda Luxemburského (1387 – 1437) vynikla Cecília zo Svätého Jura, dcéra grófa Petra II. a manželka temešského župana Štefana z Rozhanoviec. Do histórie sa v tom čase zapísala pre ženu veľmi netradične – na bojovom poli. V roku 1428 sa po boku svojho manžela, ktorý velil uhorskému vojsku a kráľa Žigmunda zúčastnila ťaženia pri hrade Golubac, ktorý rok pred tým obsadili Osmani. Napriek neúspechu výpravy si Cecília musela počínať veľmi odvážne, čo neuniklo ani kráľovej pozornosti. Ten ju v roku 1430 odmenil darovaním dedín Somogyszil, Nebancs a Szanács južne od Balatonu. Cecília sa tak stala jednou z mála šľachtičien v stredovekom Uhorsku, ktoré získali kráľovskú donáciu. Donačná listina opisuje skutky nebojácnej grófky:

„...uvažujúc a premýšľajúc o výnimočných zásluhách nám úprimne milej a nadmieru obľúbenej veľkomožnej pani Cecílie zo Svätého Jura, manželky nášho verného milého veľkomožného Štefana z Rozhanoviec, totiž dcéry grófa Petra zo Svätého Jura, a o jej chvályhodných službách, odvahe a udatnej horlivosti, ktoré nám preukázala pod hradom Golubac... Totiž táto pani grófka sa zúčastnila spolu s nami a so spomínaným županom Štefanom, svojím pánom a manželom, na obliehaní hradu Golubac naším vojskom v lete, od ktorého už prešli tri roky, a smelšia a udatnejšia ako ostatné ženy odvážila sa prísť... odvážne nasadla na jednu z vyzbrojených galér, ktoré sme mali na Dunaji, vyvolávala bojové potýčky a udatne sa do nich zapájala, pričom dosiahla mnohé úspechy, a nebála sa opakovane strieľať z diel a kameňometov z tejto galéry na sám hrad Golubac...“       

Kult odvážnej Cecílie, postupne obohatený napríklad o mýtus o záchrane kráľa, prežil v uhorskej a neskôr maďarskej literatúre celé stáročia a z Cecílie spravil archetyp uhorskej hrdinky, na ktorý naprieč dejinami nadviazali viaceré odvážne ženy.

Ďalšou grófkou, o ktorej živote sa nám zachovalo viac informácií, je Barbora (*1488 – † 1578) dcéra grófa Šimona a Kataríny Balašovej. Tá sa do histórie zapísala svojou dobročinnosťou, ale aj dlhovekosťou. Podľa M. Wertnera bolo jej prvé manželstvo s Erazmom z Lichtensteinu nešťastné. Erazmus ju svojvoľne zavrhol a žil oddelene, voči čomu protestoval Barborin brat Wolfgang. Dvorský súd napokon rozhodol, že keďže manželstvo nebolo cirkevne rozvedené, musí ju manžel prijať nazad. Ich manželské spolužitie však netrvalo dlho a Erazmus zakrátko zomrel, Barbora sa ešte v tom istom roku vydala za Stanislava Jerotzkého. Po dlhom manželstve (jej manžel zomrel okolo 1560) opäť ovdovela. Svoje dni prežila správou majetkov a rozvíjaním dobročinnosti. Podľa Wertnera mala z prvého manželstva dcéru Katarínu, ktorá bola okolo 1547 dvornou opatrovateľkou detí cisára Ferdinanda I. Habsburského. Barbora žila väčšinou vo Viedni a zanechala mnohé základiny. Dňa 18.8.1574 odkázala ročný úrok 4 000 zlatých na rozšírenie špitálu v Klagbaume, ktorý fungoval až do roku 1784. Okrem toho darovala vysoké sumy na vylepšenie zariadenia špitálu Svätého Marka a lazaretu v Alserbachu a ďalšie peniaze na potrebnú výstavbu. Sv. Marek sa v prvej polovici 16. storočia zmenil na špitál, ktorý slúžil na ošetrovanie novej choroby – syfilisu. Pôsobili tu ránhojiči a lekári, ktorí sa venovali práve liečbe tejto choroby. Barbora tiež založila fond pre 12 sirôt chlapcov a 12 sirôt dievčat, či fond pre ročné zabezpečenie (výbavu) chudobných dievčat, ktoré pracovali ako slúžky.

Zomrela ako 90-ročná v roku 1578 a pochovali v kostole Sv. Marka „pri svojich chudobných a dedičoch”. Podľa Wissgrilla bol jej mramorový pomník v starom kostole vpravo od oltára a mal nápis: „Tu leží Barbora, prvá manželka zosnulého pána Erazma z Lichtensteinu von Nicolsburg a druhá manželka zosnulého Stanislava Jerotzkého, rytiera z Grossingu, rodená grófka zo Svätého Jura a Pezinka. Počas života dokazovala mnohým chudobným a biednym kresťanskú lásku a dobro, aj po smrti zanechala väčšinu svojej pozostalosti chudobným a opusteným sirotám a chcela byť pochovaná pri a medzi týmito biednymi. Zomrela 1578, 22. deň mesiaca... v 90. roku života.“

Barborin náhrobok sa do dnešných čias nezachoval. Po 12 generáciách grófov zo Svätého Jura a Pezinka nám zostalo len päť náhrobných platní, z nich dve patrili mužským príslušníkom rodu (Juraj II. v Pezinku a Juraj III. vo Svätom Jure). Jedna náhrobná doska z druhej tretiny 15. storočia sa našla vo farskom kostole v Pezinku a patrila grófke Uršule, ktorú však aktuálne nedokážeme bližšie identifikovať. Ďalšia náhrobná platňa patrila prvej manželke grófa Žigmunda Kunhute Tovačovskej z Cimburka († 1461). V súčasnosti je sekundárne osadená do múru pri vstupe do hlavnej lode Kostola Narodenia Panny Márie v Marianke. Je značne poškodená zošliapaním, čo dokazuje jej pôvodné osadenie v podlahe kláštorného kostola. Chýba tiež pravý horný roh platne s časťou textu, ktorý sa však dá vďaka kontextu doplniť. Na platni je dominantné zobrazenie erbu so štítom so zošúchaným znamením, nad ktorým je turnajová prilba s roztiahnutými orlími krídlami. Nápis v preklade znamená: „Roku Pána 1461 zomrela vznešená pani Kunhuta z Tovačova, manželka urodzeného a vznešeného pána Žigmunda (grófa zo svätého Jura a Pezinka)“.

Kunhuta, príbuzná Stibora Tovačovského z Cimburka, zomrela pravdepodobne v mladom veku. Jej manžel ju prežil o vyše 30 rokov. Na výsadnom mieste v krypte kláštorného kostola bola pochovaná vďaka donáciám tomuto kláštoru. Môžeme sa len domnievať, že na rovnakom mieste mohli spočinúť aj ďalší členovia rodu. Jej náhrobná doska je vyrobená z adnetského mramoru a je považovaná za  vlastnoručné dielo kamenárskeho majstra Hannsa Paldaufa prípadne vznikla v jeho dielni.

Poslednou zachovanou náhrobnou doskou, ktorá nesie rodové znamenie grófov, je spoločná náhrobná tabuľa Jána z Neubergu († 1485) a jeho sestry Alžbety († 1503), ktorá bola manželkou grófa Krištofa I. Nachádza sa v kláštornom kostole augustiniánov v rakúskom Pöllau. Náhrobná platňa vznikla okolo roku 1505 a typologicky patrí do štajerskej produkcie. Predstavuje rodinný epitaf Neubergovcov, ktorí vymreli Alžbetinou smrťou. Z nápisu sa tiež dozvedáme, že kostol založili práve Alžbeta a Ján.

Úryvok je upravenou ukážkou z knihy V znamení hviezdy – Grófi zo Svätého Jura a Pezinka, ktorú vydalo Mestské múzeum v Pezinku v závere roka 2021.

Autor: Helena Gahérová
Zdroj: Pezinčan