Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Pezinku
Komplexná rekonštrukcia interiéru farského kostola v Pezinku si v novembri 2004 až júni 2005 vyžiadala rozsiahly pamiatkový archeologický výskum. Práce na znížení dnešnej úrovne podlahy chrámu kvôli inštalácii vykurovania vykurovania podnietili v lete 2006 dodatočný prieskum. Cieľom výskumu resp. výskumov bolo preveriť niektoré stavebno-historické otázky, predovšetkým funkciu a vznik tzv. východného poľa južnej bočnej lode; existenciu potenciálnej staršej sakrálnej stavby a osídlenie územia pred vznikom chrámu Skúmali sa aj hroby, resp. hrobky grófov, ktorých epitafné dosky sa nachádzajú v chráme; datovanie a vývoj južného a bývalého severného vstupu do chrámu a vstupu do sakristie. Na odborne náročnom výskume sa podieľali T. Krampl, I. Choma, A. Šefčáková, M. Thurzo, P. Wittgrúber a P. Pospechová.
Prvú písomnú zmienku o pezinskej fare poznáme z vyúčtovania pápežského desiatku z uprázdnených cirkevných benefícií v Uhorsku z rokov 1317-1320. Z roku 1345 sa zachovala listina, ktorou gróf Šebeš ustanovuje za kaplána svojej kaplnky sv. Ladislava na pezinskom hrade Konráda z Budína, ktorý má zo svojho dôchodku odovzdávať ročne 50 meríc pšenice plebano Sanctae Mariae in Bozingo. Z listiny vyplýva, že donátorom fary i kostola bola šľachtická rodina grófov z Pezinka a Jura, chrám stál v meste a mal patrocínium Panny Márie už v 1. pol. 14 stor. V roku 1369 udeľuje pápež Urban V. kostolu Panny Márie v Pezinku ako farskému kostolu odpustky. Existujú ešte dve zmienky o chráme zo 14. stor. – listina bratislavského arcidiakonátu z 27.apríla 1390, v ktorej sa objavuje plebanus de Wozyn a štatúty bratislavskej kapituly z roku 1397.
Podľa nápisu nad víťazným oblúkom, odhaleného reštaurátorským výskumom, bola v roku 1501 ukončená prestavba chrámu do dnešnej podoby. Vznikli oktogonálne tehlové piliere, držiace pseudobazilikálne steny hlavnej lode a sieťovú i hviezdicovú klenbu s tehlovými rebrami, nové okná v sanktuáriu, resp. severný a nový južný vstup. Z pôvodného gotického zariadenia sa zachovali iba polygonálna kupa krstiteľnice z červeného mramoru a epitaf grófa Juraja z roku 1426.
V roku 1523 pribudla v chráme oktogonálna ranorenesančná kazateľnica na stĺpiku so zdobenou pätkou aticko-iónskeho štýlu. Bola ozdobená podľa tzv. alexandrijskej ornamentiky – floreálnymi a morskými motívmi (delfíny, vavrín a akácia). Kazateľnica bola aj s kamnenným schodiskom umiestnená v hlavnej lodi pri prvom pilieri, oddeľujúcom SZ bočnú loď od hlavnej lode. V tomto období vznikla aj renesančná empora so štyrmi žulovými stĺpmi s kvadratickou bázou a krížovou klenbou zdobená štukovými pásikmi so zasekávaním.
Na východnej strane kostola si v rokoch 1608-9 postavil palatín Štefan Ilešházi pohrebnú kaplnku s malou kryptou, ranobarokovým náhrobným pomníkom a epitafom. Táto kaplnka (dnes kaplnka sv. Anny) bola prepojená so sanktuáriom veľkým lomeným oblúkom.
V rokoch 1674-1726 patril kostol reholi kapucínov. Tí začali s rebarokizáciou interiéru, pravdepodobne za pomoci Pálfiovcov, z ktorý Tomáš Pálfi bol roku 1680 pochovaný v chráme. V 18. stor. vznikla v sanktuáriu mohutná tehlová krypta, na západnej fasáde bola pristavaná veža, pribudli nové oltáre. Z tohto obdobia pochádza aj rokokový baldachýn nad kazateľnicou, ktorá bola premiestnená do priestoru víťazného oblúka. Taktiež bola predĺžená empora, stojaca na dvoch mohutných barokových žulových stĺpoch s vysokou kvádrovou bázou. Medzi SZ bočnou loďou a gotickou sakristiou bola pristavaná baroková sakristia.
V 19. stor. boliv bočných lodiach zabudované nové neogotické okná, bočné oltáre prestavané a taktiež vznikla oválna kaplnka na mieste pôvodného severného vstupu do chrámu. V kostole bol inštalovaný nový klasicistický organ. Na prelome 60-tych a 70-tych rokov 20. stor. boli na súčasné miesto premiestnené bočné oltáre.
Archeologický výskum interiéru priniesol viac svetla do problematiky staršej sakrálnej stavby na mieste dnešného kostola. Hypotézu Ladislava Šáškyho o jej umiestnení v tzv. východnom alebo prvom poli JV bočnej lode, kde sa zachovala najstaršia jednoduchá kamenná krížová klenba a zároveň objekt, narušujúci symetriu stĺpov trojlodia, sa podarilo vyvrátiť dôkladným výskumom. Preukázalo sa, že obdĺžnikový objekt bol vstavaný do bočnej lode po výstavbe trojlodia v 14. stor., no zároveň je datovaný ante quem, teda pred rozsiahlou neskorogotickou prestavbou, dokumentovanou v kostole v 2. pol. 15. stor. Priestor bol primárne uzatvorený zo všetkých strán, čo podporujú aj dva architektonicky zaujímavé priehľady – jeden v stene víťazného oblúka s pôvodnou béžovou zdrsňovanou omietkou a druhý priamo v Z rohu s renesančným podporným stĺpikom. Odkryté murivá o hrúbke približne 75-80 cm boli nalepené na základové steny bočnej lode, mali iné pojivo, no najmä sa v nich sporadicky nachádzali vápencové články a v západnej časti boli kladené do tzv. základových odľahčujúcich oblúkov, čo nemá žiadnu paralelu v stavebnej technike základov obvodových stien chrámu. Funkciu celku vysvetľujú dva objekty – krypta v centre a tehlový podklad pri SV stene. Obe boli vytvorené zo zlomkov gotických prstoviek spájaných rovnakým pojivom. Krypta s rozmermi 2,7 x 1,9 x 1 msa nachádzala približne v strede priestoru, jemne vychýlená v severojužnej osi. Mala tehlovú klenbu, v časti sekundárne narušenú a zamurovanú tehlami s rozmermi 31 x (15,5) x 6 cm. Druhotne pochovaná bola barónka Rzikovski de Dobrzicz z 18. stor. v drevenej maľovanej truhle. Krypta je stratigraficky datovaná pred pol. 15. stor. Veľmi pravdepodobne vznikla priamo s objektom, a teda určuje jeho funkciu pohrebnej kaplnky. To potvrdzuje aj tehlový podklad zhodnej proveniencie, pri SV obvodovej stene JV bočnej lode, so sekundárne použitým vápencovým rohovým článkom. Jeho šírka (105 cm) je zhodná so šírkou epitafu grófa Juraja z roku 1426, ktorý je umiestnený v kaplnke sv. Anny v kostole. Nemožno však vylúčiť ani možnosť základu pre oltár, resp. oltárnu menzu. Tomu by nasvedčovala dislokácia jediného gotického okna na JV obvodovej stene v rohu bočnej lode, ktorým sa presvetlila SV stena (oltárna freska, oltár?). Keďže krypta bola jednopriestorová a hroby v jej blízkosti sú novoveké, musíme uvažovať o jednorazovom pôvodnom účele architektúry – pohrebnej kaplnke pravdepodobne jedného z významnejších donátorov, resp. patrónov kostola z rodu grófov z Jura a Pezinka z konca 14. stor. a 1. pol. 15. stor.
V priestore dnešného sanktuária treba uvažovať o staršej sakrálnej stavbe zachytenej v základoch a presne kopírujúcej recentný pôdorys svätyne v šírke a v polygonálnom uzávere. Dĺžku objektu naznačujú dva kamenné výbežky, oba s rovnakou šírkou 150 cm, evidentne previazané so základovým múrom sanktuária smerom k apside, ktoré boli rozobraté mohutnou barokovou kryptou. Nálezová situácia jasne svedčí otom, že JV i SZ obvodové steny sanktuária prepojené s víťaznými oblúkmi i hmotou trojlodia boli nalepené v základoch na výbežky. Nálezové okolnosti nasvedčujú, že sa tu ide o 2 stavebné fázy v rámci v časti zhodného pôdorysu dnešného sanktuária. Tu možno uvažovať o staršej sakrálnej stavbe ranogotického typu najskôr z 2. pol. 13. stor. a 14. stor., ktorá bola asanovaná pri výstavbe dnešného chrámu, no s využitím dobre ukotvených základov na hutnom kamenistom náplavovom podloží.
Chrám zo 14. stor. existoval už v dnešných proporciách, avšak interiér trojlodia, t.j. tehlové oktogonálne stĺpy, k nim patriace zatemnené tehlové steny hlavnej lode a tehlová neskorogotická sieťová a hviezdicová klenba vznikli až v 2. pol. 15. stor. Toto preukázal dodatočný prieskum v lete 2006, keď bol chrám celoplošne znížený do hĺbky 40-50 cm za kvôli montáži podlahového kúrenia. Zároveň odhalil bázy pre pôvodné trojlodie zo 14. stor., ktoré jasne naznačovali omietka i kapy pre drevené hrady plochého stropu v hlavnej lodi, dokumentované architektonicko-historickým výskumom v podkroví. Celkovo boli identifikované štyri bázy pre ranogotické stĺpy nesúce tri oblúky na každej strane no v rozdielnom rozpätí približne 6-8 m.
Najstarší vstup do kostola zo 14. stor. sa podarilo identifikovať hneď vedľa pohrebnej kaplnky. Naznačoval ho fragment osemhranného stĺpika sväteničky oblepený sčasti múrom kaplnky a sčasti fragmentmi stredovekých prstoviek. Na tomto stĺpiku sa našla in situ zdrsňovaná omietka farby obilia, rovnaká ako omietka nájdená pri reštaurátorskom výskume aj na obvodových stenách pohrebnej kaplnky. Je datovaná ako najstaršia, vznikla určite pred pol. 15. stor.
Preskúmaná bola aj situáciu recentného juhovýchodného vstupu, ktorý nesie z exteriéru sekundárne zabudovaný gotický portál, rovnaký ako má hlavný JZ vstup. Keďže tento vstup má zvnútra segmentový portál, predpokladalo sa, že je mladší. Archeologický prieskum však potvrdil, že musel vzniknúť na základe stratigrafie najneskôr do rozsiahlej gotickej prestavby v 2. pol. 15. stor.
Severozápadný vstup do chrámu sa nachádza v priestore oválnej kaplnky Prechodu sv. Jozefa do večnosti. Tento vstup bol potvrdený výskumom exteriéru kostola v roku 2002 pri kopaní odvlhčovacích rýh, a najmä identifikovaním akoby kvadratickej prístavby, rozobratej oválnou kaplnkou. Vstup je možné len všeobecne datovať do 14.-15. stor.
Staršie objekty spred výstavby kostola sa podarili zachytiť len sporadicky, najmä kvôli rozsiahlej barokovej stavebnej aktivite (krypty, hroby). Najvýznamnejším nálezom je chata obdĺžnikového tvaru zapustená do hutného kamenistého náplavového podložia v subpozícii pod trojuholníkovým základom pod kamenný schod pre ranorenesančnú kazateľnicu. Objekt mal drevenú podlahu, po stenách drevenú zrubovú výdrevu, pravdepodobne obitú doskami a zvnútra vymazanú hlinou, ktorá sa pri požiari vypálila do červena, popraskala a spadla dovnútra objektu. Je otázne, či objekt môžeme nazvať polozemnicou pre jeho malú šírku. Možno mal nejaký hospodársky účel, pochádza však spred výstavby trojlodia chrámu, asi až z 13. stor.
Stiahnutie zeminy v bočných lodiach odhalilo okrem už spomínaných báz pre pôvodné trojlodie zo 14. storočia aj zvyšky kamenných a tehlovo-kamenných múrikov z obmurovky hrobov, na ktorých boli položené náhrobné dosky.
Najdôležitejším objavom dodatočného výskumu bol nález kostrového hrobu (hrob 1/06), súčasťou ktorého boli 4 dukáty Žigmunda Luxemburského (1387-1437). Na razbách je na averze štvrtený štít, v jeho prvom a štvrtom poli sa nachádza uhorský erb, v druhom a treťom je český lev. V kruhopise je text: + SIGISmVNDI.D.G.R.VnGARIE. Na reverznej strane je zobrazený svätý Ladislav a po jeho bokoch sa nachádza mincová značka, na okraji je opis: .S.LADISL-AVS.REX. Napriek rozdielnym mincovým značkám (b-b, m-k/7, k s krížom a v-k s krížom) majú jeden dôležitý spoločný znak - s ich razbou sa začalo niekedy okolo roku 1402. V tomto čase dochádza k zmene ikonografie v štíte na averze mince, keď brandenburgskú orlicu nahradil český lev. Jednoznačne najvzácnejším zo všetkých štyroch dukátov objavených v hrobe je typ s mincovou značkou m-k a s číslicou 7 medzi chodidlami Sv. Ladislava. Patrí do početnej skupiny Žigmundových dukátov objavujúcich sa na začiatku 15. storočia, označovaných mincovou značkou „m“ v rôznych variáciách (m-K, m-n, m-O a pod.). Litera „m“ sa všeobecne dáva do súvislosti s pôsobením Markusa von Nürnberg v Uhorsku, ktorý sa ako hlavný komorský gróf prvýkrát spomína už v roku 1395 v súvislosti s pôžičkou 4000 dukátov pre potreby kráľa Žigmunda Luxemburského. Na presnejšie zaradenie dukátov Markusa von Nürnberga s jeho osobnou značkou „m“ do konkrétnej mincovne slúžila pravdepodobne kombinácia s ďalšími písmenami, čím vznikli série Kremnica (m-K), Baia Mare - Nagybánya (m-n), Budín (m-A), Offenbánya-Offenburg (m-O) a doteraz bližšie neurčená mincovňa (m-h-S). Špecifické je umiestnenie číslice 7 medzi chodidlami Sv. Ladislava. Doteraz sa ešte presne nepodarilo zistiť, aký význam malo zobrazenie týchto číslic na minci. Okrem číslice 7 sa vyskytujú aj ďalšie - 5, 6, prípadne 13. Unikátom uvedených značiek je to, že sa jedná o prvé bezpečne doložené použitie arabských číslic na európskych minciach a spočiatku sa považovali za kontrolné značky pri razbe mincí .
Hrob (1/06) sa nachádzal v osi orientovanej hlavný vchod, vstup do krýpt a oltár. Orientácia hlavy jedinca na západnej strane a nôh smerujúcich na východnú stranu sa držala zaužívaného kresťanského pohrebného rítu. Hĺbka hrobovej jamy bola asi 28/30 cm od súčasného povrchu, čo zodpovedalo s najväčšou pravdepodobnosťou pôvodnej stredovekej úrovni terénu pred jeho zvýšením a neskorším položením dlažby. V hrobe sa nachádzal jedinec bližšie neurčeného pohlavia a veku. Výbavu hrobu tvorili zlaté mince umiestnené na ramenách nebohého, resp. približne v oblasti lebky. Je veľmi pravdepodobné, že mince boli pôvodne umiestnené v mieste očí. V hrobe sa v mieste značne zotletého hrudného koša našli malé fragmenty strieborných a zlatých, prípadne pozlátených nití, pochádzajúcich z výšivky odevu. Vzhľadom na milodary a predovšetkým umiestnenie hrobu na najčestnejšom mieste kostola v osi pred oltárom v strede hlavnej lode môžeme predpokladať, že sa jedná o príslušníka rodiny donátorov kostola – pravdepodobne niekoho z rodiny grófov zo Sv. Jura a Pezinka, pochovaného v prvej polovici 15. storočia. Predpokladu nasvedčuje aj skutočnosť, že hrobové miesto bolo rešpektované aj v nasledujúcich storočiach a nedošlo k jeho poškodeniu ani narušeniu mladšími hrobmi nachádzajúcimi sa v jeho blízkosti, a to aj napriek zániku jeho presného vymedzenia náhrobnou doskou alebo niečím podobným.
Nájdené ostatky boli vyzdvihnuté a následne podrobené antropologickému výskumu. Podľa jeho záverov ide o veľmi poškodené zvyšky kostry dospelého jedinca. Lebka ako aj ostatné časti kostry sú skôr gracilné. Zo zachovaných úlomkov lebky nemožno vyčítať veľa, napriek tomu sú tu viditeľné niektoré znaky mužského ako aj ženského charakteru. Medzi mužské znaky patrí rozpoznateľné vyklenutie strednej oblasti čela nad očnicami, ako aj výrazne vytvorené nadobočné oblúky, zaoblené horné okraje očníc a veľmi výrazný nosový tŕň na spodnom okraji otvoru nosa. Na druhej strane medzi ženské charakteristiky patrí klenuté čelo s výraznejšími a v strede splývajúcimi čelovými hrboľmi a veľmi tenké jarmové oblúky. Poškodená sánka má pomerne vyčnievajúcu bradu a rovné uhly. Z celkového počtu 32 trvalých zubov sa štyri stratili až po smrti, o dva prišiel jedinec v priebehu života, na štyroch zuboch sa našli kazy. Zo zvyšných častí kostry sa zachovali stredne robustné fragmenty panvových kostí, na ktorých je viditeľný pubický uhol dosahujúci 70 stupňov (mužský znak), lonová kosť má strechovitý prierez (ženský znak). Podľa nejednoznačnej hodnoty stupňa sexualizácie lebky, tvaru panvy, gracilnejšej stavby veľmi poškodenej kostry a nejednoznačnej morfoskopickej charakteristiky nie je možné určiť pohlavie pochovaného jedinca. Ak išlo o muža, jedinec mal výšku cca 165 cm, ak o ženu, tak cca 162 cm. Jedinec zomrel vo veku adultus II, teda 30-40 rokov.
Závery archeologického výskumu, známych historických údajov, výsledkov antropologického a numizmatického rozboru viedli k pokusu o bližšiu identifikáciu jedinca. Dukáty Žigmunda Luxemburského sú dôležité pre určenie doby pohrebu. Úplne presné chronologické zaradenie na ich základe nie je možné, keďže v tomto období sa na minciach neuvádzali presné roky ich razby a niektoré sa vyrábali pomerne dlhú dobu. S istotou možno povedať, že všetky dukáty zo skúmaného miesta boli vyrazené ešte pred rokom 1427. Datovanie hrobu do prvej štvrtiny 15. storočia umožnili zúžiť výber a vysloviť hypotézu o osobe, pochovanej na čestnom mieste farského kostola v Pezinku.
Ak vychádzame z predpokladu, že sa jedná o príslušníka rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka, donátorov kostola, do úvahy pripadajú dve osoby, známe z dobových písomných prameňov a to aj napriek skutočnosti, že sa obe dožili pravdepodobne vyššieho veku, ako je predpokladaný vek jedinca pochovaného v skúmanom hrobe. V prvom rade by sme mohli uvažovať o Jurajovi I., pochovanom v pezinskom farskom kostole a ako to oznamuje jeho epitaf, zosnulom v roku 1426. V písomných prameňoch prvýkrát vystupuje v roku 1384 a v čase smrti mal teda viac ako 40 rokov. Nájdené kostrové pozostatky nenesú znaky zranení, ktoré by sme očakávali u človeka vychovaného v duchu stredovekej rytierskej kultúry. Vieme, že sa Juraj I. nevyhýbal priamej bojovej konfrontácii, o čom svedčí aj informácia o výzve na súboj, adresovanej v roku 1399 Petrovi zo Sv. Jura. Na základe dnes dostupných historických prameňov môžeme uvažovať aj o Kláre z Héderváru, manželke Mikuláša II. z Pezinka. Klára z Héderváru bola dcérou Jakuba Héderváryho a jeho prvej manželky Kataríny. Dátum jej narodenia a úmrtia nie sú známe.* Prvýkrát ju písomné pramene spomínajú v roku 1393 v súvislosti s výkupom šopronského majetku Rust, ktorý priniesla do manželstva. Ďalší dokument zaoberajúci sa týmto majetkom pochádza z roku 1426. Absencia zmienky o Kláre v tejto listine by mohla naznačovať, že v čase jej vyhotovenia už nežila. Žiaľ, výrazné poškodenie kostrových pozostatkov zo spomínaného hrobu neumožňuje jednoznačne určiť pohlavie jedinca. Na základe súčasného stavu poznatkov archeologického, historického a antropologického výskumu sa prikláňame k záveru, že telo pochovaného jedinca patrilo žene a tak pripadá do úvahy s veľkou mierou pravdepodobnosti Klára z Héderváru.
POZNÁMKY:
Podkladom k článku je štúdia, pripravená pre Zborník SNM – Archeológia 17, 2007. (v tlači)
*náš predpoklad, že sa v prípade nebohého/nebohej môže jednať o Kláru z Héderváru podporil aj doc. J. Lukačka, s ktorým sme problém konzultovali. Za jeho informácie mu touto cestou vyslovujeme poďakovanie.
LITERATÚRA:
BUDAJ, M.: Vyhodnotenie mincí z archeologického výskumu kostola Nanebovzatia Panny Márie v Pezinku. Zborník SNM – Archeológia 17, 2007. (v tlači)
DUBOVSKÝ, J. – ŽUDEL, J. (zost.): Dejiny Pezinka, Bratislava 1982.
DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ, Budmerice 2003.
FARKAŠ, Z. – KRAMPL, T.: Výskumná správa z archeologického výskumu Rímskokatolíckeho farského kostola Nanebovzatia Panny Márie v Pezinku v rokoch 2004-2005, Mestské múzeum v Pezinku 2006.
FARKAŠ, Z. – WITTGRÚBER, P.: Nálezová správa zo záchranného archeologického výskumu, Pezinok, okr. Pezinok, Farský kostol Nanebovzatia P. Márie, 2002 (uložená v SNM-AM v Bratislave).
FEJÉR, G.: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis X/8, Budae 1843. KRAMPL, T. – CHOMA, I. – ŠEFČÁKOVÁ, A. – THURZO, M. – POSPECHOVÁ, P. – WITTGRÚBER, P.: Kostrový hrob z 1. pol. 15. stor. vo farskom kostole v Pezinku. Zborník SNM – Archeológia 17, 2007 (v tlači)
WERTNER, M.: Die Grafen von St. Georgen und Bösing. Wien 1891.
Autor:
P. Pospechová
Zdroj:
Pamiatky a múzeá 4/2007
Copyright © 2012. Mestské múzeum v Pezinku. Všetky práva vyhradené.