Renesančné opevnenie Pezinka
Budovanie kamenných bastiónových opevnení v priestore Malokarpatského regiónu v 17.storočí je odrazom viacerých spoločenských i politických faktorov. Hrozba stavovských povstaní a tureckých nájazdov, prudký rozvoj delostreľby a najmä hospodársky a ekonomický rast Pezinka, Modry a Sv. Jura a s nimi spojené udelenie privilégií boli určujúcimi faktormi výstavby ich moderných pevnostných systémov.
Prvé informácie o opevnení Pezinka pochádzajú z roku 1482, kedy sa v listine palatína Michala Országa spomína udalosť z 19.6.1481. Počas nej vtrhli, podľa obžaloby grófa Ladislava zo Sv. Jura a Pezinka, do mestečka familiári bratislavského prepošta Juraja, ktorí zbúrali brány opevnenia (...portas fortalicii), ťažko zranili niekoľkých poddaných a odišli s bohatou korisťou. Tento obranný systém bol s výnimkou brán pravdepodobne tvorený zadnými múrmi hospodárskych stavieb na koncoch jednotlivých parciel, ktoré boli pri sebe tak blízko, že sa pomedzi ne nedalo do mesta dostať. Právo resp. povinnosť vybudovať opevnenie ukladali Pezinčanom dve výsadné listiny, udelené v 1. polovici 17. storočia. V tomto období vrcholili snahy pezinských mešťanov o získanie štatútu slobodného kráľovského mesta. Tzv. malým privilégiom Mateja II. z roku 1615 získava Pezinok okrem iného právo opevniť mestečko valmi a priekopami, alebo múrmi a baštami, v závislosti od vôle a možností obyvateľov. Privilégium Ferdinanda III. z roku 1647, pozdvihujúce mesto medzi slobodné kráľovské mestá, už stanovuje povinnosť vybudovania hradieb. Opevnenie, v prvej fáze budované ako valovo-priekopové, ohradilo v konečnej forme historické jadro približne v tvare obdĺžnika s dvoma skosenými rohmi a bolo tvorené 10 polygonálnymi, jednou polkruhovitou baštou a troma bránami. Tieto prvky boli poprepájané vysokým kamenným múrom opatreným strieľňami. Múr zo zadnej strany nadväzoval na hlinený hradobný násyp. Účinnosť obrany zvyšovala priekopa napájaná od severu v dvoch prúdoch vodou z Cajlanského potoka, ako je to zachytené na mape z roku 1785, s pôdorysom opevneného mesta. Na rozdiel od Modry, ale najmä Svätého Jura malo mestské opevnenie v Pezinku veľkorysejšiu koncepciu, ktorá je svedectvom silnejšieho hospodárskeho postavenia pezinského meštianstva. Zmienené opevnenia nadobudli konečnú podobu v približne rovnakom období a nesú typické znaky (i keď redukované) renesančných fortifikačných zásad uplatňovaných na Slovensku už v priebehu 16. storočia.
Stavebná činnosť v blízkosti mestského opevnenia podnietila v r. 2004 realizáciu dvoch záchranných výskumov, predpísaných Krajským pamiatkovým úradom v Bratislave. Výskumy prebehli na dvoch plochách v priestore západnej strany novovekej fortifikácie, lemovanej na vonkajšej strane Hrnčiarskou ulicou. Predmetom výskumu boli dvor a tylový múr opevnenia (Hrnčiarska 2) resp. nadzemná časť zachovanej murovanej fortifikácie a na ňu zo zadnej strany nadväzujúci násyp (Hrnčiarska 58). Výskumy okrem iného zistili maximálnu hĺbku priekopy v sledovanej lokalite (295 cm) a šírku opevňovacieho múru v základoch (120 cm). Predovšetkým výskum na Hrnčiarskej 58 priniesol dôležité informácie o samotnej štruktúre mestského opevnenia. Okrem telesa kamennej hradby sa tu totiž zachovala aj výrazná časť pôvodného hlineného násypu. Výskum ukázal, že renesančné opevnenia mesta bolo v prvej fáze tvorené len hlineným násypom, ktorého výška bola približne 160 cm. Nepodarilo sa v ňom zachytiť žiadne vnútorné konštrukcie, nemožno však vylúčiť, že prehĺbenia zistené v oboch sondách na korune valu sú azda stopami po palisáde. Val vznikol najskôr navŕšením zeminy, získanej pri hĺbení priekopy. Výstavbu zemného valu môžno datovať na základe písomných informácií do obdobia krátko po roku 1615. V druhej fáze výstavby opevnenia sa do prednej časti valu vyhĺbil výrez, do ktorého vstavali kamenným múr a pôvodný val zakomponovali do novej štruktúry opevnenia ako hradobný násyp. Jeho vrchol upravili 6 cm hrubou maltovou podlahou. K obom stavebným fázach patrila i priekopa, ktorá však nebola primárnym predmetom archeologického výskumu.
Výstavbu mestského opevnenia v dvoch etapách dokladajú aj archívne pramene, uložené v Štátnom archíve v Bratislave, pobočka Modra, vo fonde Magistrát mesta Pezinok. Najstarší zachovaný doklad, evidujúci výdavky spojené s budovaním opevnenia pochádza z roku 1616, kedy bol za dozorcu výstavby šancov menovaný Juraj Behm. Ten si o svojom úrade viedol účet – Georg Behms Raittungen wegen der Schantz. V ňom zaznamenával sumy, vyplatené za lámanie a dovoz kameňa, za vápno, piesok ako aj mzdy murárov za odvedenú prácu. Čo sa týka samotného opevnenia, v uvedenom roku sa podľa účtu pracovalo „na Frauenberskej bráne, spolu s kusom múra“, kopali sa základy, zabezpečovali murárske práce a vozenie piesku. (Frauenberg – časť dnešnej Kupeckého ulice). Stručná zmienka o vyplatení kopáčov, pracujúcich „na starých šancoch pri majeri“ naznačuje možnú existenciu staršieho opevnenia.
Ďalšie pramene, dokumentujúce stavbu mestského opevnenia máme až z roku 1641 resp. 1643. Rokom 1643 je datovaný účet staviteľa mestských hradieb Fridricha Käpplera. Od tohoto roku sú účty z budovania hradieb zachované v takmer nepretržitom rade až do roku 1670. Dopĺňa ich „krátka, dôkladná správa a vyúčtovanie všetkých výdavkov a nákladov, potrebných na stavbu hradieb a bášt tohoto slobodného kráľovského mesta Pezinok“ z obdobia rokov 1641 – 1664. V roku 1665 ju mesto použilo ako podklad pre správu určenú Dvorskej komore vo Viedni. Zo záznamov tejto konceptnej správy je zrejmé, že v spomenutom období predstavovali náklady na výstavbu opevnenia takmer 25 500 zlatých. Počas zaznamenaných 24 rokov sa nalámalo 8 517 siah kameňa, nakúpilo sa 81 000 kusov tehál, z toho 12 000 rímsových a približne 28 400 meríc vápna. Jeho dodávateľmi boli obce Buková, Limbach a Cajla. Intenzívne stavebné práce na opevnení prebiehali pod dozorom stavebných majstrov 74 mesiacov. K tomu sa pridali celoročné práce remeselníkov, dodávajúcich pre potreby stavby svoje služby a tovar – kolárov, povrazníkov, kováčov, debnárov, tesárov či obchodníkov so železom. Počas desiatok mesiacov sa pri murovaní, prehadzovaní piesku, podávaní, pomocných prácach, kopaní a hasení vápna odpracovalo približne 17 000 dní.* Zo správy vieme, že so samotnými stavebnými prácami sa započalo až v roku 1643, predchádzajúce dva roky sa v rámci príprav lámal a dovážal kameň. V rokoch 1645, 1647 – 1650 bola stavba z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov pozastavená. Od roku 1651 sa pracovalo nepretržite až do roku 1661. V 1662. zastavila výstavbu povinnosť ubytovať v meste generálny štáb. Akútne turecké nebezpečenstvo nasledujúcich rokov sa odrazilo aj v intenzite a tempe prác na mestskom opevnení. Posledné údaje o stavebných prácach máme z roku 1670. Ich ďalšia absencia, spolu s faktom, že v nasledujúcom období už mesto nevyberalo osobitný poplatok (Steingeld), naznačuje, že so stavbou hradieb sa skončilo.
Výrazy, používané pre bližšiu špecifikáciu odvedenej a vyplatenej práce by mohli podporovať myšlienku využitia starších valov pri výstavbe nového opevnenia, ktoré už malo budované kamenné hradby. Veľmi častou položkou účtov je mzda kopáčov, označovaných ako Schanzgraber a Deichgraber (príp. Teichtgraber). Práca, vykonávaná týmito ľuďmi, bola popísaná ako kopanie valu (Schanz) a vyvážanie zeminy, niekedy s upresnením o jej vyvezení na val (Wall, Waal, Wahl). Označenie Schanzgraber by mohlo hovoriť o prácach na šancoch – valoch, ktoré už okolo mesta existovali a ktoré sa stali súčasťou nového pevnostného systému, budovaného od roku 1643.
Okrem nich na stavbe pracovali murárski majstri, budujúci hradbu – Mauer a tiež kopáči priekopy (Stattgrube). Zmienka o kopaní tzv. Graimbl umožňuje vytvoriť si predstavu o priekope a jej podobe. Graimbl bol malý kanál na prietok vody, do ktorého bol pravdepodobne zvedený potok. V odbornej terminológii sa toto zariadenie nazýva kyneta (franc. cuvette) a slúžilo k odvádzaniu dažďovej vody v priekopách a k odvodneniu priekopy po zrušení jej zaplavenia. V prípade potreby a nebezpečenstva boli použité stavidlá, ktoré priekopu naplnili. O takomto stavidle sa dozvedáme v účte z roku 1666, kedy bola vyplatená práca tesára – vodná mreža (Wassergattern) nad mlynom pani Hädlovej. Podľa záznamu z roku 1659 o kontrole práce kopáča priekopy mala táto (v sledovanom úseku) šírku 4 siahy.
Dochované archívne pramene žiaľ neumožňujú vytvoriť si konkrétnu predstavu o podobe mestského opevnenia, len drobné poznámky naznačujú, akým spôsobom mohlo byť budované. K najčastejšie vyplácaným účtovným položkám patria lámanie a dovoz kameňa, nákup vápna, tehál (medzi nimi niekoľko tisíc kusov rímsových), kopanie valov, vyvážanie zeminy, murárske práce – murárskych majstrov, tovarišov, podávačov, prehadzovačov piesku, zarábačov malty, kopanie priekopy a vyvážanie do nej napadanej zeminy – čo by mohlo naznačovať, že nebola v celej svojej dĺžke spevnená kameňom, aj keď nemožno vylúčiť spevnenie niektorých krátkych úsekov proti podmývaniu. Vďaka občasnej bližšej konkretizácii budovaných úsekov vieme dnes o niektorých častiach hradieb povedať presne v ktorom období vznikali. K roku 1651 sa viaže zmienka o prácach na Hrnčiarskej ulici a hovorí o 15 dňoch kopania a 66 siahach (valu? vykopanej zeminy?). V roku 1652 vyplatilo mesto kopáčovi Jánovi Hutzschmitovi za 68 siah základov pri Trnavskej bráne 119 zlatých. V obecnom kameňolome sa nalámalo 224 siah kameňa, použitého na pokračovanie stavby na Hrnčiarskej ulici. V roku 1653 sa nalámalo 444 siah kameňa na hradbu pri Trnavskej bráne a na veľký bastion oproti majeru pána Szegedyho (dnes Šancova a Záhradná ulica). V rokoch 1658 – 59 sa kopali šance pri zámku. V roku 1666 sa z nariadenia mestskej vrchnosti začalo s výstavbou hradieb pri bašte oproti Bodenzeilu (Bodenzeil – dnešná Jesenského ulica) a Hrnčiarskej ulici, práce trvali 6 týždňov. Vyrovnali sa výdavky za stavbu a tesárske práce na streleckých stanovištiach (Schüeβhüethen). V roku 1667 sa od 18.4. do 9.11. pracovalo na baštách. V 1668 bol dokončený múr od špitálu k Bratislavskej bráne (dnes Moyzesova ulica) a mesto uzavrelo dohodu s Pavlom Glaβerom o vykopaní základov pre novú baštu a hradbu pred Hornou bránou, oproti hradnej záhrade grófa Pálffyho. Z roku 1670 máme zachovaný účet „za kopanie valov a murárske práce na Hrnčiarskej ulici“ - od júna do novembra sa kopal val a murári boli vyplatení za vybudovanie bočného múru v priekope (...in Stadtgraben seid mauer aufgeführt“). Po roku 1670 už neevidujeme samostatné účty z výstavby opevnenia, zdá sa teda, že Hrnčiarska ulica patrila k posledným budovaným úsekom a v roku 1670 bola už jediným miestom, na ktorom sa pracovalo.
Po pominutí tureckého nebezpečenstva a stavovských povstaní funkcia opevnenia postupne upadá, už v 1. pol. 18. storočia boli priekopy značne zasypané smetím. V 2. pol. 19. storočia postihla fortifikáciu devastácia zapríčinená rozvojom mesta. Medzi prvými boli zlikvidované mestské brány a tehlové nástavby. Val sa buď odstránil (Hrnčiarska ul. 2) alebo sa nad násypom navŕšila zemina, ktorá vytvorila vyrovnanú terasu (Hrnčiarska ul. 58). Tá mohla byť vhodná napr. na pestovanie viniča, ako to vidno na niektorých častiach opevnenia dodnes.
Výskum na Hrnčiarskej ulici taktiež vyvrátil dovtedy často prezentovaný názor o zadnom múre renesančného mestského opevnenia. Tento názor vznikol na základe skutočnosti, že v niektorých záhradách, ale najmä v priestore kláštora kapucínov sa zachovali zvyšky kamenných múrov, postavených v rozličných vzdialenostiach od samotného opevnenia. Medzi nimi sa vždy nachádzal zemný násyp, zachovaný až do dnešných dní do pomerne vysokej výšky. Výskum ukázal, že tzv. "zadný múr" opevnenia nesúvisel s renesančným opevnením. Dôvody jeho vzniku súvisia s postupným posúvaním hranice domových parciel bližšie k telesu mestského opevnenia a vymedzením súkromného majetku - samotných parciel a mestského majetku - zvyšku telesa valu. Túto skutočnosť dokladá aj fakt, že v priestore medzi oboma skúmanými lokalitami na Hrnčiarskej ulici sa v niektorých záhradách zachoval zvyšok pôvodného valu, ako to dokladajú aj fotografie. Tézu vylučujúcu „zadný múr“ ako druhý múr opevnenia podporuje jednak absencia písomných dokladov o existencii vnútorného kamenného múru a nepriamo aj v prameňoch vystupujúce problémy s financovaním výstavby opevnenia. Podstatným argumentom je i neexistencia zodpovedajúcich analógii na našom území.
Mestské opevnenie v Pezinku na základe doterajších zistení archeologického a archívneho výskumu akceptovalo niektoré prvky moderného bastiónového opevnenia, no absencia prevažnej miery z nich veľmi znižovala predpoklad dlhšej úspešnej obrany pred regulérnym vojskom a slúžilo skôr na odrazenie menších oddielov a rabujúcich „marodérskych“ tlúp, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou vojenstva 17.-18.storočia v stredoeurópskom priestore.
Literatúra a pramene:
* uvedné čísla s určitosťou nie sú presné a konečné, uvádzame ich pre aspoň čiastočné priblíženie nákladov spojených s výstavbou mestského opevnenia
ŠÁŠKY, L.: Stavebný a umelecký vývin Pezinka. In: Dejiny Pezinka. Zost. Dubovský, J., Žudel, J. Bratislava 1982, s. 227-245.
ŽUDEL, J.: Osídlenie a obyvateľstvo. In: Dejiny Pezinka. Zost. Dubovský, J., Žudel, J. Bratislava 1982, s. 39-50.
DUFFY, CH.: Kámen a oheň – Bastiónová pevnost, její zrod a vývoj v dějinách pevnostního válečníctví. Praha, 1998.
KAHOUN, K.: Stavebný vývoj vinohradníckych miest na západnom Slovensku. In: Pamiatky a múzeá 7, 1958, s. 105-118.
ŠTÁTNY ARCHÍV V BRATISLAVE, pobočka Modra, Magistrát mesta Pezinok, účty mestských funkcionárov; hospodárske účty mesta; ostatná najstaršia registratúra.
NAGY, P. – POSPECHOVÁ, P. – VAVÁK, J. – WITTGRÚBER, P.: Výskum mestského opevnenia v Pezinku. Pripravené pre Zborník SNM – Archeológia 2004. V tlači.
Autor:
P. Pospechová - J. Vavák - P. Wittgrúber
Zdroj:
Pamiatky a múzeá 1/2006
Copyright © 2012. Mestské múzeum v Pezinku. Všetky práva vyhradené.